Ing. arch. Jozef Istenes

* 1953

  • „On sa vrátil s niektorými svojimi priateľmi pešo cez celú severnú časť Maďarska poblíž Györu až poblíž Komárna. Museli prebývať v rôznych senníkoch a tak, lebo v podstate vtedy nastali tie pogromy, keď ruskí velitelia museli naplniť tie kontingenty na odvoz na Sibír. Takže tie sibírske vlaky boli s predpísaným počtom ľudí a nevyberali medzi civilistami ani bývalými vojakmi a museli kvôli tomu sa ukrývať. Takže len v noci išli pešo a len mimo ciest.“

  • „Chodili dom po dome títo agitátori a nahovárali týchto ľudí, ale väčšinou boli poslaní do južných krajín, jak sa hovorí. No ale po dvoch-troch rokoch už nebolo inej možnosti, lebo nedostávali tí gazdovia také prídelové kvóty ako tí iní, ako robotníci. Takže boli čím ďalej tým horšie podmienky pre gazdovanie. Viem, že otec ešte mohol kúpiť Fiata traktor a mohol kúpiť aj mláťačku. Mal kone, kravičky takže ešte vládal ako udržať určité gazdovstvo, ale dedko mu hovoril, že: ´synu, nemáš inú možnosť, keď chceš prežiť, lebo družstvo sa vzmáha a určite ťa akože „uškrtia“, lebo budeš musieť naďalej pracovať ťažko a nebudeš mať pomocníkov, ale oni v skupine pracujú. Už majú prvé traktory, už budú mať silu na to, aby premohli tie tvoje možnosti. Musíš sa dostať do družstva, musíš odovzdať všetko, všetok ten tvoj majetok a musíš pracovať ako bežný robotník v družstve´.“

  • „Prvé roky svojej praxe som strávil s veľkou nespokojnosťou nad tým, ako udupali nás do takých úplne základných úrovní stavebných procesov, že tá jednotná panelová technológia všetko valcovala. Nemohli sme nič iné vymyslieť napriek tomu, že aj finančne, materiálovo aj profesne boli dané podmienky na to. A nerozumeli sme tomu, že prečo tá politika tomu nedá voľný priebeh. Vôbec. Nechápali sme. Prečo sa to robí? Prečo sa nemôže? Takže tá revolta s mojimi kolegami bola skutočne silná“.

  • „Dostali tri alebo štyri dni na zbalenie si vecí a v ten tretí deň, alebo na štvrtý deň, keď už mali si naložiť, alebo mali prísť tie autá pre nich, deň pred tým Gottwald zrušil vysídľovanie. Takže bolo to aj v rozhlase, všade a všetky úrady dostali príkaz pozastaviť. Takže on unikol tomuto vysídleniu, ale hovoril mi, že v ten piaty deň sa objavili tí kurátori, alebo ľudia, ktorí boli v tom vysídľovacom úrade a doniesli z Tótkomlósu nejakých troch-štyroch chlapíkov a on bol síce doma, ale tí chlapíci pozerali, že kde by sa mohli usalašiť. No a pýtali sa ho, že či on je vlastníkom toho domu. Hovoril, že áno. A či má vysídľovací príkaz. Hovoril, že síce má, ale už je neplatný. Takže nemohli vkročiť do jeho majetku, takže na druhý deň sa vzdialili.“

  • „Gazdovia chodili len kŕmiť dobytok, ale inak mali príkaz vykopať zemlianky mimo obce. Hlavne to bolo tak západne od obce, lebo z východu sa približovala fronta a v tých zemliankách – to boli také možno dvadsať – tridsať metrov dlhé jarky, ktoré akože boli prekryté drevenou konštrukciou a čečinou - a tam prebývavali hlavne ženy a deti a chlapi dozorovali, respektíve strážili. No a akonáhle ten front, maršal Malinovský, ako veliteľ sa dostal akože do obce, tak vybudovali tam štáb, odkiaľ sa velilo na obsadenie Nových Zámkov. Takže odtiaľ prestreľovali až do Nových Zámkov.“

  • Full recordings
  • 1

    Nové Zámky, 06.03.2023

    (audio)
    duration: 02:54:40
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Urobiť všetko preto, aby dobro zvíťazilo nad zlom

Jozef Istenes
Jozef Istenes
photo: Post Bellum SK

Jozef Istenes sa narodil 9. júna 1953 v obci Dvory nad Žitavou, neďaleko Nových Zámkov. Pochádza z roľníckej rodiny. Jozefovi rodičia, otec František (1922) a mamička Anna, rod. Dékányová (1929), osobne zažili, keď po arbitráži prišla maďarská štátna moc do Nových Zámkov. Jozefov otec počas II. svetovej vojny slúžil v maďarskej armáde medzi zdravotníkmi. Jeho rodičia nemali po vojne štátne občianstvo, nemocenské ani dôchodkové poistenie. Reslovakizáciu odmietli. Následne Jozefov otec spolu so svojimi rodičmi dostal v roku 1948 presídľovací príkaz. Skôr, ako ich stihli vysídliť, však bolo presídľovanie zrušené. Časť rodiny však musela odísť a bola presídlená do mesta Dombóvár v Maďarsku. Rodičia pracovali na roliach až do komunistického prevratu v roku 1948. Potom začal proces združstevňovania. Jozefov otec bol označený za kulaka a triedneho nepriateľa. Jozef v roku 1959 začal navštevovať slovenskú základnú školu, neskôr ho rodičia preložili do základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Ako všetci spolužiaci, aj Jozef bol iskričkou a neskôr členom pionierskej organizácie. Súčasne však absolvoval aj klasickú kresťanskú výchovu a nikdy sa nestal členom komunistickej strany. V septembri 1968 začal Jozef navštevovať Strednú všeobecne vzdelávaciu školu v Nových Zámkoch. Po maturite v roku 1972 pokračoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Promoval v roku 1977 a následne nastúpil na vojenčinu, ktorú absolvoval v roku 1978. Po vojenskej službe nastúpil do zamestnania v Architektonickej kancelárii okresu Nové Zámky. Neskôr pracoval na Útvare hlavného architekta okresu. V prvých slobodných komunálnych voľbách 1990 bol zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva v Nových Zámkoch, kde pôsobil štyri volebné obdobia. V roku 1990 Jozef spolu s kolegami založili projektovú firmu a začali podnikať. Vo svojej profesii podniká dodnes. S manželkou Máriou vychovali dve deti. Celý svoj život žije tak, aby jeho konanie a činy pomáhali dobru zvíťaziť nad zlom.