Michal Kalina

* 1943

  • “A kde a kedy ste začali navštevovať základnú školu? No, so mnou to bolo takto, že … ešte bol štyri a pol rokov mladší brat. No, ale starší brat a sestra, títo starší… chodili do školy už… a ja pri tom maličkom. Raz som utekal do školy, musím tak povedať. Tak… bola taká menšia lavica, oni to volali… že tí, čo nepočúvali, že tak čo… tak som išiel do somárskej lavice. No, ale pre mňa to nebola somárska lavica, lebo ja som chodil a sadnul si do toho a som sa učil. Jak písali na tabuli, tak ja som si tak písal tiež. Učil som sa sám písať. A potom, ten učiteľ… to bol rektor, tak to volali, že rektor. Tak rozprával, že: “Čo s ním?” A mama mu hovorí, že tak on sám ide do školy, tak ho nechajte. Dobre, v poriadku. “ Ale to bolo do pól roka, na pol roka. Na konci roka, hej… každý dostal vysvedčenie, dostali papiere. To bolo tak… v tom období, to bolo rukou písané… ešte originály až pozdejšie prišli, neboli tlačivá. Ako originál, čo bolo vysvedčenie, hej. No a, nezapomnem na to nikdy, lebo vtedy práve piekli chlieb a vysádzali z pecí vonku, a ešte čo zostalo posledné cesto vonku, tak to bolo postruhem. Toto… do tej vypálenej peci dali, tak také tie postruhníky dali ešte dnuka. No, ale teraz … povedať tak, ako som to vtedy povedal, alebo zaobaliť trochu? Ako chcete… Prosím? Povedzte kľudne. No, tak tí sa pochválili a doniesli starší vysvedčenie, no a mama tak jak vysádzali: “No gavalier, a čo je … tak ty tam chodíš do tej školy, a ty máš kde vysvedčenie, kde nám ukážeš… čo nám ukážeš, aké máš vysvedčenie ty?” A ja som tak povedal, že do riti… keď mám povedať, tak do riti, už vám tam do tej školy viac nepôjdem. No a, tým som potom trošku tak zanevrel na školu. Až.. potom, keď som už oné… nastúpil riadne do školy, tak sa to celé zmenilo.”

  • “Keď… keď bola vojna, Druhá svetová vojna, a keď… tak prišli Rumuni, keď sa už oslobodzovalo… prišli Rumuni a medzi nimi zopár ruských vojakov, teda velitelia boli Rusi. A viem, že Rumuni bojovali vtedy tiež proti Sovietskemu zväzu vtedy, ale potom sa to zvrtlo všetko a pridali sa na stranu oných. A tak teda bojovali potom s Rusmi, so Sovietmi. No a tam jeden… jak spomínajú… jak spomínali, že jeden… Na schodoch, jak sa vchádzalo do domu a boli dvere, tak bola taká diera. A my ako deti, tak vždy sme to tak babrali a palčekom strkali tam dnuka do tej dierky… do toho schodu. A potom, že prečo je to tam. A jeden… z týchto dvoch Rusov, čo bývali u nás, tak jeden bol naozaj taký slušný, inteligentný. dalo sa s ním… s ním porozprávať, že naozaj, že rozumel dobre po slovensky, tak naši sa s ním vedeli porozprávať. Ten druhý bol taký, že on nechcel nikoho, len sám sebe. A bola kačka na dvore, zobral pušku a on tú kačku zastrelil… prestrelil ju krížom a tá dierke po tej strele zostala tam… čo som hovoril, čo sme chodili furt babrať, že… No a, mama mali postavené na šporáku hrnok, ako vrela voda, a on tú kačku zobral a strčil do toho hrnka. No, samozrejme, voda vyšplechla vonku, tak samá para a mama ho, či sa to tak robí a ho udrela po chrbte. No, ale tak mu priložili riadne, že mamku potom chcel zastreliť. A nebyť toho, že… trochu aj šikovnosti a zase tento, že… čo rozumel dobre po slovensky a aj sa vedeli dobre dohovoriť, tak mu jedno povie: “My sme nie teraz v Maďarsku, ani v Rumunsku… my sme už v Československu, a teraz keby táto žena sa išla ku veliteľovi sťažovať, tak vieš aký trest bol vypísaný? Trest bol vypísaný taký, že keď ublížime ženám… alebo ľuďom v Československu, že to bude taký trest, že to bude zastrelený. No tak, rozmysli si či sa budeš takto ďalej chovať, alebo zmeníš svoje chovanie.” No, ale nejak potom ten to zariadil, čo bol inteligentnejší, tak mama nemusela ísť ani za veliteľom, ani za nič, lebo on to zariadil tak, že ho preložili.”

  • “No a to bol taký, že… že on bol ako aj fronťák. Tie posledné… on bol jako vojakom, aj zostal vojakom z povolania. No, a ona hovorí, tak dobre, príďte… prišiel na návštevu, urobila sa zabíjačka… no, samozrejme, aj veľká hostina, aj veľká hostina … A on takto vidí, jak tam ja pobehujem. A on takto… keď sa to pokončilo a pri… a pri, že…”Mamka, čo poviete na toho vášho syna?” Čo zase vyparatil … Nevyparatil nič, ale ja by som vám jedno povedal, že keby ste ho tak dali do vojenskej školy. “ Fíha. Tak do vojenskej školy… Tak ja neviem, nech sa rozhodne on. A ja ako desaťročný som sa mal rozhodnúť, že či zo mňa bude vojak, alebo nebude zo mňa vojak. No ale … doniesla prihlášku, rodičia to podpísali… ako sestra… rodičia to podpísali, ja som to podpísal. No, a potom prišlo, že do Košíc, do vojenskej nemocnice, na kontrolu. Na prehliadku, no. Tak vtedy som bol, ako zo školy sme chodili do divadla… sa vtedy tak organizovalo, že sme chodili do štátneho divadla. Do Košíc sa išlo na nejaké tie predstavenia a tak… a tak. Ale vtedy išli otec so mnou do Košíc, no a oni boli predsa takí zbehlejší, poznali aj Košice. Poznali, lebo boli takto schodení… no. Tuna nám treba ísť do tej budovy, tak do tej budovy… čítať viem, ale čo tam budeme robiť. “Ty sa nestar, buď len ticho!” Tak dobre… Tak sme prišli na vrátnicu, dali papier a hneď povedali, že hore musíte vyjsť na to poschodie, a číslo dverí toľko. No a prišli sme tam… tam v uniforme, ale v bielom plášti. Áno dobre ste tuna, posaďte sa tu hneď. Mám dnuka vojakov. A vtedy som počul, simulant. To… toto slovo som ešte nepočul, vtedy som to počul prvýkrát, lebo ešte sedeli aj… na lavičke sedeli, niektorí tí vojaci ako. A každý, “chr chr chr”, horšie chrchľali jak ja teraz, ale… a potom tam príde, vyšiel vonku, že vy nemusíte čakať. A títo kripli, no to ja som počul prvýkrát to slovo, a to nezapomnem nikdy, že čo to kripel, čo to kripel. Tak potom, aj som sa spýtal, že… nerozumel som tomu slovo. A “chr, chr, chr”, tak kripli sú, lebo chŕkajú, nie?”

  • Full recordings
  • 1

    Revúčka, 20.04.2023

    (audio)
    duration: 02:24:55
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Človek, ktorý rozbíja družstvo v dedine a jeho syn má ísť do vojenskej školy?

Michal Kalina v roku 2023
Michal Kalina v roku 2023
photo: Dominik Janovský

Michal Kalina, rodák z Henckoviec, sa narodil 21. marca 1943. Jeho a ďalších troch súrodencov vychovávali rodičia Ján a Zuzana. Rodiny oboch rodičov boli roľníkmi, s luteránskou vierou. Na základnú školu Michal oficiálne nastúpil v roku 1949. Michalovu budúcnosť mohol ovplyvniť v čase, keď mal len desať rokov nástup na vojenskú školu. Nakoniec sa študentom vojenskej školy nestal. Po dedine sa totiž roznieslo, že jeho otec vystúpil z jednotného roľníckeho družstva, a tak domov pravidelne prichádzali listy, v ktorých bolo napísané, že syn človeka, ktorý vedome rozbíja družstvo, nemá čo na takej škole robiť. V roku 1957 sa Michal stal učňom strednej odbornej školy v Rožňave, so zameraním klampiar. Neskôr absolvoval povinnú vojenskú službu. V roku 1962 síce narukoval v Českej Třebovej, ale na desať mesiacov mu bolo umožnené študovať v Nitre v škole automobilových špecialistov. Po dvoch rokoch sa vrátil späť do Rožňavy, kde pracoval v stavebnom podniku. Svoju nastávajúcu, Evu Germanusovú stretol prvýkrát v banke, v ktorej pracovala. Svadbu mali 11. novembra 1972 a neskôr sa ich rodina rozrástla o dve dcéry, Michaelu a Evu. Po problémoch v stavebnom podniku sa rozhodol pre prácu majstra na pozemnom učilišti v Poprade. Pôsobil tam až do dôchodku, do ktorého odišiel vo veku 60 rokov. Michal bol súčasťou komunistickej strany, pričom ju ešte pred rokom 1989 opustil. Nakoľko sa na škole dostal do otvoreného konfliktu s učiteľkou, ktorá chcela dať študentovi päťku zo správania len preto, lebo sa túžil stať farárom. Uvedomil si, že nemôže byť už ticho.