Michal Kalina

“Keď… keď bola vojna, Druhá svetová vojna, a keď… tak prišli Rumuni, keď sa už oslobodzovalo… prišli Rumuni a medzi nimi zopár ruských vojakov, teda velitelia boli Rusi. A viem, že Rumuni bojovali vtedy tiež proti Sovietskemu zväzu vtedy, ale potom sa to zvrtlo všetko a pridali sa na stranu oných. A tak teda bojovali potom s Rusmi, so Sovietmi. No a tam jeden… jak spomínajú… jak spomínali, že jeden… Na schodoch, jak sa vchádzalo do domu a boli dvere, tak bola taká diera. A my ako deti, tak vždy sme to tak babrali a palčekom strkali tam dnuka do tej dierky… do toho schodu. A potom, že prečo je to tam. A jeden… z týchto dvoch Rusov, čo bývali u nás, tak jeden bol naozaj taký slušný, inteligentný. dalo sa s ním… s ním porozprávať, že naozaj, že rozumel dobre po slovensky, tak naši sa s ním vedeli porozprávať. Ten druhý bol taký, že on nechcel nikoho, len sám sebe. A bola kačka na dvore, zobral pušku a on tú kačku zastrelil… prestrelil ju krížom a tá dierke po tej strele zostala tam… čo som hovoril, čo sme chodili furt babrať, že… No a, mama mali postavené na šporáku hrnok, ako vrela voda, a on tú kačku zobral a strčil do toho hrnka. No, samozrejme, voda vyšplechla vonku, tak samá para a mama ho, či sa to tak robí a ho udrela po chrbte. No, ale tak mu priložili riadne, že mamku potom chcel zastreliť. A nebyť toho, že… trochu aj šikovnosti a zase tento, že… čo rozumel dobre po slovensky a aj sa vedeli dobre dohovoriť, tak mu jedno povie: “My sme nie teraz v Maďarsku, ani v Rumunsku… my sme už v Československu, a teraz keby táto žena sa išla ku veliteľovi sťažovať, tak vieš aký trest bol vypísaný? Trest bol vypísaný taký, že keď ublížime ženám… alebo ľuďom v Československu, že to bude taký trest, že to bude zastrelený. No tak, rozmysli si či sa budeš takto ďalej chovať, alebo zmeníš svoje chovanie.” No, ale nejak potom ten to zariadil, čo bol inteligentnejší, tak mama nemusela ísť ani za veliteľom, ani za nič, lebo on to zariadil tak, že ho preložili.”

“No a to bol taký, že… že on bol ako aj fronťák. Tie posledné… on bol jako vojakom, aj zostal vojakom z povolania. No, a ona hovorí, tak dobre, príďte… prišiel na návštevu, urobila sa zabíjačka… no, samozrejme, aj veľká hostina, aj veľká hostina … A on takto vidí, jak tam ja pobehujem. A on takto… keď sa to pokončilo a pri… a pri, že…”Mamka, čo poviete na toho vášho syna?” Čo zase vyparatil … Nevyparatil nič, ale ja by som vám jedno povedal, že keby ste ho tak dali do vojenskej školy. “ Fíha. Tak do vojenskej školy… Tak ja neviem, nech sa rozhodne on. A ja ako desaťročný som sa mal rozhodnúť, že či zo mňa bude vojak, alebo nebude zo mňa vojak. No ale … doniesla prihlášku, rodičia to podpísali… ako sestra… rodičia to podpísali, ja som to podpísal. No, a potom prišlo, že do Košíc, do vojenskej nemocnice, na kontrolu. Na prehliadku, no. Tak vtedy som bol, ako zo školy sme chodili do divadla… sa vtedy tak organizovalo, že sme chodili do štátneho divadla. Do Košíc sa išlo na nejaké tie predstavenia a tak… a tak. Ale vtedy išli otec so mnou do Košíc, no a oni boli predsa takí zbehlejší, poznali aj Košice. Poznali, lebo boli takto schodení… no. Tuna nám treba ísť do tej budovy, tak do tej budovy… čítať viem, ale čo tam budeme robiť. “Ty sa nestar, buď len ticho!” Tak dobre… Tak sme prišli na vrátnicu, dali papier a hneď povedali, že hore musíte vyjsť na to poschodie, a číslo dverí toľko. No a prišli sme tam… tam v uniforme, ale v bielom plášti. Áno dobre ste tuna, posaďte sa tu hneď. Mám dnuka vojakov. A vtedy som počul, simulant. To… toto slovo som ešte nepočul, vtedy som to počul prvýkrát, lebo ešte sedeli aj… na lavičke sedeli, niektorí tí vojaci ako. A každý, “chr chr chr”, horšie chrchľali jak ja teraz, ale… a potom tam príde, vyšiel vonku, že vy nemusíte čakať. A títo kripli, no to ja som počul prvýkrát to slovo, a to nezapomnem nikdy, že čo to kripel, čo to kripel. Tak potom, aj som sa spýtal, že… nerozumel som tomu slovo. A “chr, chr, chr”, tak kripli sú, lebo chŕkajú, nie?”