Stefan Katona

„Mama mala ten cieľ, ktorý sa jej nedaril splniť, ísť k sestre. Mali osemnásť, keď ich zobrali do lágru. Po vojne mali 21 a 22. Oni [rodičia] by boli vtedy možno tiež radi išli do Izraela. To je plno neporozumení a ťažkostí, ktoré tomu zabránili. Otec mal ešte ako statkár potiaže s tým zanechať statok, nemysliac na to, že onedlho mu to zoberú. Je ťažko posudzovať každý krok. Každý mal dosť vážnu príčinu na to, čo sa dialo – odišiel, neodišiel, ostal. Porovnajúc s tými, čo odišli, tak neodísť bolo naozaj nešťastné rozhodnutie. Otec ostal, bol obraný o väčší majetok. To bolo ešte málo, že ho obrali, to by sa strávilo. Ale bol obraný o svoju fyzickú slobodu. Ten rozsudok 8 rokov si treba predstaviť ako doživotný rozsudok.“

„Ten moment, keď sa mama vracia z Českého Krumlova, kde bol vypovedaný rozsudok. Neviem, nakoľko si to ako vtedy osemročný pamätám, ale že z toho bol plač, to viem. Zviazaná s týmto, čo sa naozaj trpkosti týka, je ešte jedna scéna. My sa musíme vybrať po tom rozsudku naspäť na Slovensko. Otec ešte nebol premiestnený z Českých Budějovic do Jáchymova. Rozsudok bol povedaný, ale ten čas, keď mu hľadali miesto, bol ešte v podstate v tej predsúdnej väzbe. Prosiac o návštevu na rozlúčku súhlasili, to bolo v tom budějovickom väzení, a to si pamätám ako osemročný. Otca priviedli chodbou, kde boli mreže, mreže, mreže a na jednom mieste bolo okno zo sieťkou. Tak tam sme sa mohli s otcom rozlúčiť. Dali nám desať minút. Tam som videl prvýkrát rodičov plakať. To nezabudnem. Mama plače. Čo už tam mohlo byť? Nemohli sa ani dotknúť. To mi ostalo.“

„A teraz prichádza ten moment, že Pánboh do toho vloží ruku alebo nohu. Ako chlapca ma posielajú k riaditeľovi niečo tam zobrať alebo doniesť, to si už nepamätám. Musel som nejaký čas čakať v predizbe: ‚Počkajte trochu.‘ Obzerám sa a vidím dotazník na prijímacie skúšky na priemyslovku vo Zvolene. Mal som odvahu si to zobrať bez toho, aby som sa spýtal. Aj by som sa opýtal. Mal som trošku pochyby, či nepovedia, že som si tam niečo zobral. Ale ten papier sa mi zdal verejný. Majúc tých 15 rokov, 16, vyplnil som to, poslal a dostávam pozvánku na prijímacie skúšky na priemyslovku do Zvolena. Ó... Tí, čo to naozaj chceli, čakali možno rok, dva. Lebo tam už bolo oveľa viac tých, čo sa hlásia, ako môžu zobrať. A to všetko sám, nemal som sa koho čo pýtať. Domov som potom dostal pozvánku na prijímacie skúšky a tam idem. Miestnosť, rozdávajú papiere. Dostal som odpoveď, že som prijatý. Jeden z tých krajších momentov v živote.“