Pavel Lacko

„V 1945 na Štedrý deň, odrazu - predtým bolo tichúčko, nebolo počuť žiadnu streľbu, nič - a odrazu na dedine krik, hlas: ‚Rusi sú tu, Rusi sú tu,‛ tak sme vyšli vonku, samozrejme, okolo obeda to bolo, každý vypekal, ako na Štedrý večer. Okolo 20-30 ruských vojakov so samopalmi a jeden koč - ruský kapitán to bol -, údajne prišli ako hliadka z Rimavskej Soboty na Pokoradz. Jój, to bola radosť, strašná radosť, každý volal vojakov: ‚Poďte na obed,‛ vedeli sme sa dohovoriť, tak do takých 20 domácností na obed pozvali týchto chlapcov vojakov. O takú hodinku rev, strašný krik: ‚Nemci idú, Nemci idú,‛ a už na vyšnom konci dediny boli Nemci. A už guľomety, samopaly, to vám bola taká streľba, to je niečo hrozné. A si predstavte, tí Rusi, tí chlapci, tí tak zmizli, to si neviete predstaviť, ani jeden jediný nepadol, lebo to by sme vedeli; aj ten kapitán, akurát kone s kočom ostali na dedine a tie v tej streľbe ostali vyplašené. Potom Nemci každý jeden dom prehliadli s bodákmi, aj k nám prišli... ‚Kde rusky, kde rusky,‛ pozerali pod postele a tak. No a behom pár hodín bola dedina obsadená. Viem, že išli tri tanky mali. My sme mali - aj doteraz máme - sad na Vyšnej Pokoradzi, tak si predstavte, cez tri stromy - nie, že by išli vedľa stromov, ale cez tie stromy prešli. Potom celých 14 dní ostali u nás Nemci. Potom samozrejme zaútočili na Nižnú Pokoradz, lenže už tam boli na nich pripravení, z okien guľomety, samopaly, takže Nižnú Pokoradz neobsadili, vrátili sa a ostali vo Vyšnej Pokoradzi. Samozrejme ruské kanóny, ruské mínomety. My sme mali takú smolu, že presne pred náš dom spadla mína. Ja som [bol] v strednej izbe, tam máme také hlinené kachle, a vedľa mňa črepina z tej míny [dopadla], do tých kachlí, doteraz je tam otvor. Lenže nám vybilo všetky okná, všetky okná na dome spadli a sklárstvo neexistovalo vtedy. Tak čo, potom sme spávali v pivnici. Mali sme - doteraz je tam tá pivnica - asi osem schodíkov pod domom hlboko, nebolo tam zima. Pred dvere pivnice, ako sa vchádzalo, sme si dali také brvná hrubé, ak by tam náhodou spadla mína. Lebo sme bývali pri veži a Rusi strieľali isto na tú vežu, lebo z tej veže sa dalo proste vidieť."

„A u nás sa dostal na ubytovanie jeden Nemec, Rudo sa volal, od Berlina, vysvetľoval nám, že aj on má kravy, že majú 20 kráv doma... Vycítil som z neho, že nadáva na vojnu. Mal 18 rokov, tak keď ho povolali, mohol mať tak 16-17 rokov. On mal za úlohu odviesť každý deň mináž smerom na Zacharovce, tam niekde bola fronta. Od nás asi v treťom dome zabíjali dobytok. Ja som sa vždy díval, keď išiel, vždy štyroch-piatich mŕtvych viezol, nohy im viseli z voza a viezol ich asi do Teriakoviec, lebo tým smerom chodil. Padlo tam nie dáko veľa, takých 40-50 Nemcov určite. Jediné, čo robil - poťahal im kapce dole a tie doviezol k nám a do zadnej [miestnosti], kde sme mali sýpku, tam ich ukladal. Keď odchádzal, lebo zrazu povedal, že ‚Ivan, Ivan, katuše, katuše‛, hovorí, že ‚idú het‛. Tak sa rýchlo pobalili a s vozmi smerom na Horné Zahorany [odišli].