Agnesa Langová

Keď nás napadli (ja hovorím napadli) vojská Varšavskej zmluvy, tak to bolo tak, že som bola v úplne posledných týždňoch štádia tehotenstva so svojím synom Jurajom. Vojská prišli 21. augusta a syn sa narodil 12. septembra. A ja som bola v poslednom ročníku medicíny, čakali ma štátnice. To ako sme prežívali 68. rok, to bolo pre nás úžasne ako rodinu ťažké, ale aj z hľadiska organizácie všetkého tohto, čo ma čakalo. A keď prišli vojská, my sme bývali v tomto rodičovskom dome a to bolo z námestia hneď pokračovanie. Ako voľakedy tomu aj hovorili Hlavná ulica. A ten dom poschodový, tam sme bývali u rodičov. My sme sa brali 66. roku. Tak pred našimi oknami, to bola taká úzka ulica a to bol hluk strašný. Strašný, nepredstaviteľný ráno o piatej. A hluk a na to sme sa zobudili obidvaja s manželom a pýtam sa: 'Preboha, čo sa deje?' Ale v tom čase boli u nás vojská Varšavskej zmluvy na cvičení a už to bolo také obdobie, že akože odchádzajú. Tak my sme nevedeli, čo sa deje, manžel tak ako bol, v pyžame, zbehol dole po schodoch a vyšiel na ulicu a videl tam tieto tanky a všetky možné tie ich veci sa presúvať, a vojakov. A prišiel hore a pýtam sa: 'Tak preboha, čo sa deje?' Myslel niekto teda z našej generácie na vojnu alebo na niečo? Modlili sme sa, aby nebola. No a on hovorí: 'Ale spi ďalej, to sú len vojská Varšavskej zmluvy.' To bolo o piatej. O siedmej už mamička išla do práce cez námestie a vrátila sa. A jediné slovo, čo povedala, takto už so slzami, maďarsky, že sme obsadení.

A on videl tie dennodenné vraždy a strieľanie tých nyilašov, tie vyčíňania, on videl umierať toho svojho bračeka, on hladoval strašne a toto celý život mu aj ostalo, to že len nie hladovať a rád papkal (jedol). Takže to hladovanie to bolo až strašné. No jedna spomienka mojej mamy, keď povedala, že vieš, aké to mohlo byť pre matku ťažké, keď mi povedal že (maďarsky sa zhovárali, prekladám si): Vy máte to jedlo, ale mi nechcete dať. To bolo niečo hrozné, a keď sa dostali nejak k jedlu, raz za čas im ktosi prepašoval zo známych nejaké jedlo. A raz dostali, na to je taká epizóda, že mandle. A teraz, že to je veľmi výživné. Alebo kakaové zrná, už si to pletiem – kakaové zrná. A moja mama to rozdelila pre všetkých, každý deň jeden kus pre každého. A pristihla svoju matku, ako svojmu vnukovi prideľovala aj svoju porciu. A strašne, toto mi povedali, to bol tiež taký šok pre ňu a hrozne tú chuderu starú mamu vyhrešili, že však ide ti o život. 'Nie, to dieťa má prednosť.' Takže až tak, že až na úkor svojej existencie sa snažili aj jemu poskytovať to jedlo. A pre neho to bolo o to ťažšie, že do tých piatich rokov on bol jediným vnúčikom a veľmi ho ľúbili – prvý a jediný. A tí starí rodičia Sternovci, ktorí s ním boli v dennom kontakte, a tí príbuzní tam v tých Nových Zámkoch, tí Adlerovci, no tak on bol Šaninko, on bol ten kvietok a hrozne ho rozmaznávali, s láskou. A potom sa dostal do týchto krutých podmienok.