Marta Marsinová

„Raz v lete už boli asi unavené obidve a už to bolo také nudné, ja som stále mala čo robiť, a keď bolo ticho, nerozprávali, som sa mohla pokojne modliť. A tak si raz večer oni dve ľahli a ja som chodila po miestnosti, a zrejme ten dozorca už vedel, že mu už kontrola nepríde, alebo prešla. Tak zaklopal na okienko, alebo pohol tým okienkom a hovorí mi: ,Pani, aj vy si už ľahnite, choďte už spať.‘ V tom momente ako povedal to ‚pani‘, sa tá prostitútka zdvihla na tom svojom lôžku a hovorí: ‚On vám povedal pani.‘ Však som si to neuvedomila, že ona je navyknutá na to ,vy‘ a číslo. ‚Nuž, on vám povedal pani.‘ A tak som si povedala, že čo všetko vlastne tí ľudia vytrpia aj takýmto spôsobom, že ich nikto nijakým spôsobom neocení, naozaj sú len to číslo.“

„Bolo treba zachraňovať priemysel, tak nás všetkých posielali do výroby. To je jedna vec, druhá vec, to nebolo v tom dekréte. Druhá vec tam bola, že nás posielali do našich rodných miest, aby nás tam robotnícka trieda zlikvidovala ako svojich nepriateľov. Tak ja som musela ísť do Žiliny a pridelili ma do závodu Štefana Bašťovanského. To bol závod na výrobu podvalov a továreň, a keď som ja prišla k tomu kádrovníkovi, to bol ešte taký obyčajný sedliak, ktorý ešte nevedel, čo je komunizmus a ako mu bude slúžiť, a on sa na mňa pozrie a hovorí mi: ,Ktorý vôl vás sem poslal? Čo ja s takou babou tu robiť môžem?‘ Hovorím: ,A čo mám teda robiť, keď ma sem poslali?‘ On hovorí: ,Pôjdete na pracovný úrad a ten sa o vás postará.‘ Tak som musela na pracovný úrad a tam ma priviedli do žilinskej súkenky.“

„Medzitým prišli jedny previerky v tom roku 1958, to boli veľké previerky vtedy v Akadémii a ja som sa dostala do tých previerok len preto, že profesor Kropilák spomínajúc na našu spoluprácu, kultúrnu spoluprácu v Bystrici, presadzoval, aby ma vzali aspoň na previerku. A ja som na tej previerke bola, a to bola jedná veľká komédia, lebo na tú previerku mňa, takú obyčajnú radovú pracovníčku Akadémie, prišlo preverovať dvanásť členov Ústredného výboru a dvanásť či trinásť členov z predsedníctva Akadémie. Čiže dvadsaťpäť ľudí ma prišlo preverovať. Komisii predsedal profesor Sirácky, my sme ho volali vtedy, že hlavný opytológ, a profesor Sirácky ma oslovil otázkou: ,Povedzte nám, pani Marsinová, ako vy, o ktorej je známe, že máte katolícky svetonázor, chcete v tejto Akadémii robiť vedu?‘ A ja som mu na to povedala, že my, kresťanskí realisti, a vy, marxisti, z hľadiska teórie poznania máme to isté stanovisko. Teraz to bolo ohromenie na nich všetkých, pretože boli na tých previerkach navyknutí, že sa im rozprávalo, že stará mama chce, aby mi deti chodili do kostola, žena chce a tak ďalej. A ja som s nimi začala takúto akademickú debatu. A potom oni začali: ,A čo by na to pápež povedal, a čo keď vás vyobcujú z Cirkvi, ak budete takto hovoriť?‘ ,Nemajú ma prečo, však to je pravda.‘ A že čo encykliky, a to všetko. Tak sme pekne diskutovali dvadsať minút, čo bolo smiešne na takúto vec a po tých dvadsiatych minútach ma prepustili a dozvedela som sa, že povedali: ,Pretože tak hovorila, ako sme predpokladali, ešte ju necháme, vieme, čo je v nej.‘“

„Mne sa do tej Hlinkovej mládeže ísť nechcelo, to nebolo také, ako som si to predstavovala a vlastne, zapojila som sa do takého, by som povedala, organizovaného katolíckeho hnutia až v roku 1943. To sa stalo tak, že v Slováku som čítala oznámenie, že sa, ja teraz neviem, či to bolo pod Združením katolíckej mládeže, alebo to bolo pod titulom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, čo ešte nejaké zvyšky boli vo Svoradove, usporiada tábor nielen pre stredoškoláčky, ale aj pre vysokoškoláčky. Tak som sa ja pekne rozhodla, že na ten tábor idem. S nikým som sa neradila ani nič, ale hovorím mame, že by som na ten tábor išla a na počudovanie mama povedala: ,No choď!‘ A išla som do toho Bardejova, tak to bol celý deň cesty, že som tam prišla, bolo to lokálne umiestnené u sestričiek, zase vincentiek, ktoré tam mali nejaký taký rekreačný dom. Prišla som tam a privítala ma maličká profesorka, profesorka Pecíková a ja som si ju tak trošku pozrela, ošacovala, a hovorím si: ,Neviem, či si budeme mať my dve čo povedať,‘ lebo ja som bola vyparádená v hodvábnych šatách a pani profesorka bola v kartúnových, ale stačil na to jeden večer, dva večery a už bola ruka v rukáve. Už sme sa našli a odvtedy sme sa do smrti nepustili.“

„Prečo ma zavreli? My sme sa na jeseň 1958 dozvedeli, že vyšetrujú sestry urbánky. To bola tá sociálna skupina sestier, ktoré chodili napol v rehoľnom rúchu, napol v civile a robili kus sociálnej práce medzi Cigánmi a v takých okrajových vrstvách spoločnosti. A s týmito sestrami, pri vyšetrovaní týchto sestier, padlo meno pátra Metoda Luckého, františkána, ktorý mal zrejme kontakty aj s nami. Nám prekladal z poľštiny mnohé veci, ktoré tam Poliaci z francúzštiny prekladali. My sme mali od neho preloženého Sourda, také dogmatické dielo o Bohu, a potom Leclerca. A keďže bol Metod vyšetrovaný, tak nám bolo jasné, že prídeme aj my na rad, že tam sa našli nejaké z týchto vecí, čo sme my prepisovali.“ Moderátor: „Keď hovoríte my, akú myslíte skupinu?“ „S Máriou Pecíkovou a tú skupinu, čo sme ťahali s Pecíkovou, potom už aj františkánsku. Najprv vzali Táňu Biringerovú, potom vzali Máriu a mňa v januári. A to vyšetrovanie netrvalo dlho, to bolo veľmi jednoduché, nemali nič iné, iba to, že sme rozvracali republiku, lebo sme takúto literatúru šírili, hoci, ako sa hovorí v obžalobe, máme takejto literatúry u nás dostatok, a potom, že sme teda zhromažďovali ľudí a viedli protištátne reči. A to bol dôvod pre súd. Lucký dostal myslím tri a pol roka, Pecíková dostala dva a pol, a ja som jeden a pol, ale oni mi to potom znížili na jeden. Tak sme sa dostali do basy.“