Najdôležitejšie v živote sú vzťahy
Vladimír Michal sa narodil 4. augusta 1961 v Banskej Štiavnici v rodine Antona Michala (1932) a Darie Michalovej, rodenej Grečovej (1938). Starí rodičia z otcovej strany, Štefan Michal a Anna Michalová, pochádzali z malej obce Považský Chlmec pri Žiline. Žili jednoduchým dedinským životom, kosili lúky, kopali zemiaky, starali sa o hospodárske zvieratá. Starí rodičia z maminej strany pochádzali z Banskej Štiavnice. Starý otec Viktor Greč a stará mama Magdaléna Grečová pracovali na mestskom úrade a aktívne sa zapájali do spoločenského života v kultúrne bohatej Banskej Štiavnici. Obe rodiny starých rodičov boli veriace. Mamina rodina sa zúčastňovala cirkevných udalostí ako aj tradičnej slávnosti Salamander, ktorej tradícia sa v Banskej Štiavnici dochovala dodnes. Obe rodiny starých rodičov boli veriace. Vojnu ani holokaust na konkrétnych udalostiach rodina v Považskom Chlmci nevnímala, priamo v dedine židovské obyvateľstvo nežilo. V Banskej Štiavnici židia žili, rodinná história si však na násilné udalosti deportácií nepamätá. V meste žili ľudia aj pozitívne aj negatívne naladení voči židovskému obyvateľstvu. Po vojne však bolo očividné, koľko ľudí v mestečku chýba. Na SNP si starí rodičia v Banskej Štiavnici spomínali prostredníctvom ľudí, ktorých poznali zo svojho okolia, pričom nie každého, kto sa k partizánom pridal, považovali za dobrého človeka. Vojnu pocítili najmä počas prechodu frontu v jej závere, keď cez územia, na ktorých žili, prechádzali najprv nemeckí a potom sovietski vojaci. V obidvoch rodinách mali dôstojníkov a vojakov oboch armád na kratšiu dobu ubytovaných. Keď mal Vladimír dva roky, otec získal podnikový byt a nasťahovali sa na sídlisko do Žiliny, kde s rodičmi žil do svojich osemnástich rokov. Po škôlke v roku 1967 nastúpil na základnú školu. Ako prvák aj druhák trávil mnoho času v školskej družine (činnosť po riadnom vyučovaní v priestoroch školy pod vedením vychovávateliek, pozn. ed.), kde im pani, ktorá ich mala na starosti, veľa čítala z rôznych knižiek. Že sa o nich vtedy starali kultúrni, vzdelaní a milí ľudia, Vladimír dodnes považuje za šťastie a veľmi dôležitú vec pre svoj ďalší život. Deň vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, 21. august 1968, zažil Vladimír s otcom a so susedom na hríboch na Starej Bystrici. Dospelí si všimli nezvyčajné prelety lietadiel. Po návrate z lesa sa z rádia dozvedeli, čo sa stalo. Po ceste domov stretávali tanky. Na tieto udalosti si Vladimír spomína ako na veľmi traumatizujúce pre celú rodinu. Vladimírovi rodičia bol pasívnymi odporcami komunistického režimu a snažili sa vyhnúť všetkému, čo režim vyslovene nevyžadoval. Aj preto sa Vladimír nestal iskričkou (prvý stupeň socialistickej mládežníckej organizácie, vo veku starších žiakov a študentov nasledovali pionieri a zväzáci pozn. ed.). Keď spolužiaci skladali pioniersky sľub, Vladimír v škole chýbal, a preto sa nestal ani pionierom. Na gymnázium chodil Vladimír v Žiline. Mal už informácie o knihách a hudbe, ktoré síce existovali, ale nedalo sa ku nim dostať. Veľký vplyv mal na neho časopis Melodie, ktorý bol nielen o hudbe a ktorý náhodou objavil v stánku PNS (predávali sa tu noviny a časopisy, pozn. ed.). Časopis mal niekoľko rokov predplatený, ale po čase pod tlakom režimu Melodie svoj obsah zmenili natoľko, že jeho pôvodný charakter sa vytratil a Vladimír ho prestal čítať. Členstvo v SZM (Socialistický zväz mládeže) vnímal Vladimír ako nutné zlo a činnosť v tejto organizácii sa vyznačovala pasivitou. Počas stredoškolského štúdia pôsobil aj v miestnom Divadle malých javiskových konvergencií Maják. Pre ďalšie štúdium sa Vladimír rozhodoval hlavne s ohľadom na to, aby sa z vtedy provinčne pôsobiacej Žiliny dostal na vysokú školu do Bratislavy. Pôvodne sa chcel prihlásiť na filmovú réžiu VŠMU, nakoniec šiel na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Počas prvého ročníka založili s kamarátmi na internáte divadlo, ktorého jediná hra bola označená ako protištátna, takže divadlo v krátkom čase skončilo. Neskôr pôsobil aj vo vysokoškolskom klube Primaf. Na vysokej škole sa zoznámil s Jurajom Kušnierikom, ktorý zásadným spôsobom prispel k formovaniu Vladimírovho života. Sporadicky sa dostávali do kontaktu so samizdatovou literatúrou, niektoré samizdaty aj sami vytvárali. Spolu s Jankou, neskoršou Vladimírovou manželkou, prepísali na stroji cez prieklepové papiere dva diely Bondyho Dejín filozofie. Vladimír udržiaval aj kontakty s kamarátmi z Prahy a zo Zlína z prostredia undergroundu. Prostredníctvom týchto kontaktov sa dostával k novej hudbe, knihám i ďalšiemu samizdatu. Po skončení školy sa Vladimír s Jankou oženil a následne narukoval na vojnu. Po návrate z vojenčiny začal Vladimír pracovať vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky v Žiline, kde dostali byt. Tento sa im podarilo vymeniť a v roku 1989 sa vrátili do Bratislavy. Podpísali Několik vět. Dňa 16. novembra sa Vladimír s Jankou zúčastnil študentského protestu v Bratislave, ktorý skončil na Hviezdoslavovom námestí. Demonštrácií na námestí SNP sa tiež zúčastňovali a krátko po revolúcii už začali uvažovať o Artfore ako o kultúrnej organizácii a následne kníhkupectve. Tieto plány a ich následná realizácia ich úplne pohltili. Prvá verejná akcia Artfora sa uskutočnila v Dome lodníkov dňa 19. februára 1990. Vystúpili na nej dve hudobné kapely a predávali sa knihy vytlačené v exilovom vydavateľstve Alexandra Tomského v Londýne. Podarilo sa im získať priestory na ulici Červenej armády číslo 7, kde vniklo prvé oficiálne Artfórum. Rozdelenie Československa vnímal ako smutnú udalosť. V tom čase už Artforum sídlilo na Kozej ulici v Bratislave. Napriek rôznym prekážkam sa Artforum stalo miestom stretávania sa ľudí, uvádzania nových kníh a najmä miestom pre dobrodružstvo myslenia, ktorým aj viac ako tridsať rokov od jeho založenia zostáva dodnes.
