Jozef Nemlaha

* 1925

  • „Súd bol v nedeľu 20. júla 1952 v Dubnici v Škodových závodoch. Teda v závode, s ktorým naša takzvaná trestná činnosť nemala nič spoločného. Bolo to také, aby som povedal, len divadlo pre výstrahu a postrach ostatnému obyvateľstvu. Museli sme vyprávať tak, ako sme boli naučení. Odpovedať, ako bolo predpísané a nakoniec teda rozsudok bol – kamarát dostal trest smrti a ja doživotie. Keď sa zástupca pýtal, či prijímam rozsudok, tak som povedal, že nie. Potom advokát, teda zástupca, advokát ex offo prišiel za mnou a povedal: ,Pán Nemlaha, veď doživotný trest nie je doživotie, to je len tridsať rokov. A rozmyslite si to aj s tým odvolaním, lebo keď sa budete dobre držať, však za pätnásť rokov vás pustia.‘ On povedal tých pätnásť rokov tak, ako keby to bolo pätnásť dní. No a pre mňa už tá doba, ktorú som tam bol, tie štyri mesiace, to už bolo strašne dlho a keby som tam mal byť ešte pätnásť rokov, tak si to neviem predstaviť, či by som to prežil. Tak som hovoril nie, ja nemám za čo dostať doživotie, že ja sa odvolávam a žiadam, aby to išlo k Najvyššiemu súdu.“

  • „No, boli medzi nami väzni, ktorí to strašne ťažko znášali. Hlavne takí, ktorým sa rozpadol manželský život, že sa dozvedel od príbuzných, že sa manželka s ním rozviedla, alebo že mu tam niekto druhý chodí. Tak takí to strašne ťažko znášali a bolo tam hodne prípadov, že aj sám si človek zobral život. Alebo vošiel do ostreľovacieho pásma a keď sa odstreľoval kameň, aby ho tam zabilo, alebo skočil do drôtov, aby ho tam zastrelili bez vyzvania. Takéto prípady sa tam stávali. Ja som mal to šťastie, že moja manželka bola vychovaná v kresťanskom duchu a žila statočne, čestne. Starala sa o deti a to udržovalo vo mne duševnú silu, ako aj viera v Boha, ku ktorému som sa každý deň utiekal a prosil, aby mi pomohol to prežiť. Mal som aj ja všelijaké chvíľky, ale kvôli manželke a deťom zaháňal som tie myšlienky, aby som si sám siahol na život. Vedel som, že ma potrebujú a túžil som po tom, aby som sa ešte s nimi stretol, a aj som tomu veril. To udržovalo vo mne aj tú duševnú silu, že som to jáchymovské peklo prežil.“

  • „Išiel som z práce večer o pol siedmej. Zacítil som dvoch chlapov vedľa seba z každej strany a hlavne, pištoľ som už mal na rebrách. Na jednej strane aj na druhej, a hovorí mi: ,Ste zaistený. Urobíte najmenší podozrivý krok a máte guľku v sebe! Poďte, akoby sa nič nestalo.‘ No tak som pokračoval v chôdzi a doviedli ma na Okresný úrad v Ilave, do kancelárie Štátnej bezpečnosti. Tam ma priviazali na stoličku, nohy o nohu stoličky, ruky za chrbát. Prsteň svadobný, čo som mal, mi zobrali, nastrčili mi tam ten esesácky s kosťami a lebkou. Na krk mi zavesili nemecký kríž, urobili so mnou prehliadku a zobrali mi všetko, čo som mal predtým. No a potom ma tam priviazali a začali ma biť, že či viem, prečo som tu. Hovorím: ,Neviem.‘ Tak ma potom ešte bili, ale keď mi prezreli doklady, tam mi našli adresu môjho kamaráta z detstva (Pavla Gregora), na ktorú som písal a bolo to teda už prezradené.“

  • „Na šachte to bola ťažká práca. Vŕtal sa kameň, hľadala sa ruda, razilo sa. Koľkokrát sa vykopala aj 50 metrov dlhá chodba, čo sa ruda nenašla. Takže bola to ťažká práca baníka pri slabej strave. A niektorí sme prišli z väznice, tiež sme neboli nejako dobre živení pri tej väzenskej strave. Bola to strašne únavná a ťažká práca. Doviezli ma tam v zime, 9. januára a tam boli zimy od 20 do 30 stupňov. Tam neexistovalo, že by som mal rukavice, že by som mal na uši nejakú čapicu alebo šál, alebo zimný kabát. V lete sme mali, cvilingový oblek sa to volalo, len taký ľahký, pravda, z takého ľahkého plátna, a v lete na zimu bol súkenný. Či v lete, či v zime, boli sme počmáraní na chrbte všelijakými krížmi a čiarami, aby nás bolo poznať, že sme mukli. Tak sa to tam volalo.“

  • „Ja som tam prišiel v októbri alebo novembri 1959 a v máji 1960 bola amnestia na politické tresty, pri pätnástom výročí oslobodenia, teda konca vojny. Tak tam pri jednom nástupe nám prečítali pár mien, aby sme zostali na nástupišti. Ostatní mali rozchod a my niektorí, ktorí sme tam zostali, prišiel ku každému príslušník, ten bachár. Zobral ma na izbu, tam som si naložil všetky veci do deky a s tým príslušníkom som odišiel do skladu, kde som všetko odovzdal. So spoluväzňami sme nesmeli prehovoriť ani slovo. Odtiaľ nás naložili do pripraveného autobusu a doviezli do Liberca, do väznice Liberec. Tam podľa toho, ako nás ubytovali a ako sa k nám tí príslušníci slušne správali, aj stravu dobrú nám dali, tak sme cítili, že sa čosi deje. No a potom nás dali do tej kultúrnej miestnosti, kde prišiel prokurátor, asi z Liberca, a prečítal nám amnestiu prezidenta republiky, že budeme prepustení. Amnestia bola k deviatemu, ale neviem, tie administratívne úkony okolo toho než sa vybavili, tak povedali, že každý najneskôr desiateho, niektorí jedenásteho, že budú prepustení. Tak ja som bol prepustený 11. mája 1960.“

  • „To som sa dozvedel až neskôr, že som v Ružomberku. Tam mi povedali: ,Tak tu sa vyzlečte. Všetko, donaha.‘ Hodili mi tam väzenské oblečenie, v topánkach neboli šnúrky, v spodnom prádle tiež nebola šnúrka, na nohaviciach nebol gombík. Tak som to len tak musel na seba navliecť. Držal som to v ruke. ,Vaše meno zmizlo! Ste väzeň číslo 114 na cele 49. Tak keď sa vás bude niekto pýtať, vaše meno povedať nesmiete, len číslo!‘ Tak ma doviezli na celu hneď, čo ja viem, či bola dva metre dlhá, meter a pol široká. Nebolo tam nič, len v jednom kúte kýblik, teda pre osobnú potrebu a taký plechový džbán s vodou. Ani posteľ, ani stolička. ,Tu budete chodiť!‘ Na dverách tej samotky som zvnútra videl denný poriadok, kde bolo napísané, že budíček je päť hodín a večierka desať hodín. Tak do desiatej večer som musel chodiť po tej cele a ani sa nezastaviť. Keď som sa zastavil, tam otváral to okienko, teda ,kukátko‘ a už mi tam zabúchal: ,Chodiť, chodiť, chodiť!‘“

  • „No, keďže potom už chlapi, ktorí tam boli desať rokov, začali mať všelijaké nemoci a začali mrieť, keď sa niekomu niečo zlomilo, sa mu to nezrástlo, tak robili s nami prehliadky. Ja som sa dostal na tú prehliadku až v roku 1958. Teda po piatich, po šiestich rokoch, čo som tam fáral. A zistili mi, že mám tiež rádioaktivitu v kosti, no a takýchto potom už nedávali fárať, ale nechávali ich pracovať na povrchu.“

  • „Najvyšší súd zmenil rozsudky. Kamarátov trest smrti zmenil na doživotný trest a môj doživotný trest zmenil na sedemnásť rokov. Ale prehovoriť s príbuznými nám nebolo dovolené, takže pricestovali do Prahy zbytočne. Akurát že nás videli, ale hovoriť s nami nemohli.“

  • „Tam v Minkoviciach boli pre mňa najhoršie nočné zmeny. Tie ma strašne vyčerpávali a mal som ešte vtedy desať rokov pred sebou. Tak som raportným lístkom prosil veliteľstvo, aby ma zbavili tej nočnej zmeny, že mám ešte desať rokov pred sebou a doma ženu s deťmi, za ktorými by som sa ešte rád vrátil, a že keď som teda prežil Jáchymov, aby som mohol prežiť aj toto. Prosil som, aby ma zbavili tej nočnej zmeny a nechali ma len na ranných a denných. To mi bolo zamietnuté, že ja si rozkazovať nebudem a musím robiť tak, ako ostatní.“

  • Full recordings
  • 1

    v Ilave, 08.10.2008

    (audio)
    duration: 02:22:37
    media recorded in project Svedkovia z obdobia neslobody
Full recordings are available only for logged users.

„Vedel som, že manželka a deti ma potrebujú a túžil som, aby som sa s nimi ešte stretol. Aj som tomu veril. To udržovalo vo mne duševnú silu, že som to jáchymovské peklo prežil.“

Jozef Nemlaha
Jozef Nemlaha
photo: referát Oral history, ÚPN

Jozef Nemlaha sa narodil 27. februára 1925 v Malom Košeckom Podhradí pri Ilave. Jeho otec bol dedinským kováčom, matka pracovala v domácnosti. Jozef vychodil ľudovú školu i meštianku a v rokoch 1940 - 1944 sa učil za obchodníka. Absolvoval aj aranžérsky a účtovnícko-korešpondenčný kurz, vďaka čomu sa neskôr zamestnal ako mzdový účtovník v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom. Posledné mesiace vojny strávil v dome svojich rodičov, kde ukrývali dve židovské rodiny pred hrôzami vražedného nacistického režimu. V lete 1945 Jozef Nemlaha získal miesto vedúceho v obchode so zmiešaným tovarom v Hornom Srní, kde sa zoznámil so svojou manželkou. V roku 1946 sa vzali a odsťahovali do neďalekej Hlože, kde i naďalej pracoval ako vedúci Potravného družstva, obchodu a pohostinstva. Jozefov svokor sa r. 1947 vrátil z Ameriky a za peniaze, ktoré dlhé roky posielal domov, nadobudla rodina skromný majetok. Pomohol tiež svojej dcére a Jozefovi, jej manželovi, otvoriť si vlastný obchod v Ilave, čo bolo Jozefovým najväčším životným snom. Zdanlivé bohatstvo však upútalo pozornosť nastupujúceho režimu a Jozef sa dostal pod neustály drobnohľad Štátnej bezpečnosti. Neschválili mu pôžičku v banke, ktorú potreboval na kúpu rodinného domu, v júli 1948 mu odobrali vodičské oprávnenie na motocykel, po 25. februári 1948 mu odmietli predĺžiť platnosť zbrojného pasu, o rok neskôr mu vzali legálne držanú zbraň, a v decembri 1949 mu bol zhabaný tovar a obchodné zariadenie v hodnote 80 tisíc Kčs. Súkromný obchod prevzalo spotrebné družstvo Budúcnosť Žilina. Profil veľmi nebezpečného člena socialistickej spoločnosti, diverzanta a špióna však Jozef Nemlaha získal aj „vďaka” priateľstvu s Pavlom Gregorom, ktorý v roku 1949 emigroval a o tri roky sa vrátil domov po ženu a dcéry. Večer 29. marca 1952, keď sa Jozef vracal z práce, zatkli ho príslušníci ŠtB a odviedli na výsluch. Neskôr ho v putách so zaviazanými očami odviezli do väznice v Ružomberku. Nasledovalo kruté vyšetrovanie a fyzické i psychické trýznenie. Dňa 20. júla 1952 sa konal proces, v ktorom bol Pavol Gregor odsúdený na trest smrti, Jozef Nemlaha na doživotie a ostatní dostali trest pod hranicou 10 rokov. Odsúdení sa proti rozsudku odvolali na Najvyšší súd, ktorý im síce ponechal kvalifikáciu (špionáž, § 86), zmenil však tresty. Gregor dostal doživotie, Nemlaha 17 rokov a ostatní 1 až 8 rokov. Okrem trestu odňatia slobody bol Jozefovi Nemlahovi vyslovený aj trest prepadnutia majetku, straty občianskych práv na 10 rokov a peňažný trest 20 tisíc Kčs. Rozsudok sa však kruto dotkol aj ďalšieho života všetkých členov Jozefovej rodiny. Z väznice v Ilave ho v januári 1953 vlakom dopravili do jáchymovského tábora Nikolaj, kde ťažko pracoval v bani Eduard. O tri roky bol preložený do tábora Rovnost, kde musel pracovať v silne rádioaktívnom prostredí, bez ochranných prostriedkov, neustále hladný a fyzicky i psychicky vyčerpaný. Nútené práce a väzenský režim sa podpísali aj na jeho zdraví, kvôli čomu ho preradili na povrchové práce do stolárskej dielne a v roku 1959 do nápravno-pracovného tábora v Minkoviciach pri Liberci, kde bol zamestnaný ako brúsič kameňov. Vďaka amnestii z roku 1960 bol po ôsmych rokoch prepustený na slobodu. Dlho sa pokúšal o revíziu svojho procesu, no spravodlivosti sa nedočkal. Napriek všetkému, čo zažil, sa nikdy nevzdal svojej viery, lásky k  najbližším a svojho sna o spravodlivosti a slobode.