Michal Popovec

„Na súdne pojednávanie, na určitú časť, nebolo dohovorené obecenstvo alebo poslucháči. Tak na moju časť ani tak nie, lebo čo som ja mal. No, ale čo sa týka toho Berežného, to tiež všetko bolo len našité, takže tam pokojne mohla byť verejnosť. No ale verejnosť bola vylúčená a tiež dôkaz žiadny. Jedine tí vojenskí súdni znalci. Tak to boli teda naozaj odborníci na pohľadanie. On vystúpil s obžalobou a povedal: ,Keby toto a toto obžalovaný urobil, tak by sa toto a toto mohlo stať.‘ Čo urobil, to nebolo ani konkrétne povedané. To bol koniec vojenského znalca, čo mal hodnosť majora. No tak teraz si ja mám vybrať toto a toto. Jednoducho bez dôkazu akéhokoľvek vás odsúdia. A to robili nielen s nami. To robili s kýmkoľvek, keď potrebovali nasúkať roky, nasúkali. Keď potrebovali niekoho až na šibenicu, aj tam ho dostali bez problémov.“

„Pred prvým májom v noci, neviem presne, okolo jednej, alebo tak nejako hovorili tí, čo nás potom vyšetrovali... Z Mokroluhu, keď idete, neviem, či odtiaľ ste prišli do Bardejova, mosty ešte neboli v takom dobrom stave, ako sú dnes. Nehovorím, že dnes sú na jednotku. Ale všelijaké mosty boli, aj drevené, a dokonca aj ten z Bardejova bol drevený. Ten, čo je pri vstupe do Bardejova. Niekto tento most vyhodil do povetria. Oni chceli zistiť, kto to urobil, tak nás pozatvárali vtedy osem študentov, ak si dobre pamätám, hej. A tiež viem, že nás tam všetkých držali tri dni. Nielen mňa, ale všetkých zaradom. A také finty existovali, s ktorými vtedy človek ešte ani nepočítal. A hoci my sme mali sem-tam v niečom prsty, s týmto sme nemali nič spoločné.“

„Ja pochádzam z Ličartoviec, okres Prešov. Môj otec bol stredný roľník, nemal ktovieaké majetky, ale tiež bol proti kolektivizácii. Nechcel. Radšej by si hospodáril na svojom a kontingent si odovzdával. Plnil si povinnosti. On mal v tom záľubu, mal necelé dva roky, keď mu zomrel otec a on musel s matkou hospodáriť a starať sa. Mal aj päť sestier, takže aj sestrám musel niečo dať z gazdovstva a na celom hospodáriť. No a potom naraz prišlo, že mal o ten majetok prísť, takže bol proti. Chodili po večeroch a presviedčali ho a on sa musel skrývať, na poli ostal, len mama išla domov. Aj my sme ako deti chodili pomáhať, museli sme pomáhať a na gazdovstve robiť. On radšej by išiel domov a žeby ho nezastihli. No potom, keď mňa z roboty doviezli, že ma prepustia, že nemôžem robiť, keď otec nechce podpísať a že ostatných tiež prepustia zo škôl alebo odkiaľ. Takže potom už na nátlak podpísal a robil spoly zdarma na tých družstvách. “

„V Prešove to bolo. Keď niekto dostal jednu alebo dve po hube, dokonca aj s obuškom, to nepokladám za nič. No ale v Prešove to bolo horšie. Práve som o tom rozprával aj manželke, ale som to nedokončil. Neviem, či to bolo jeho pravé meno, údajne sa ten vyšetrovateľ volal Straka. Bol to jeden z najnepríjemnejších ľudí, akí tam boli. A bolo ich tam veľa, striedali sa doslova ako psi. A chlapi to boli takí, že keď by vám jednu boli zavesili, tak stena vám dá druhú. No niečo nenormálne. A ten Straka neviem, či len mňa tak bil, ale myslím, že aj iných. A ja som mal smolu, že mňa tak veľmi bil a najmä po pätách, že ja som viac ako rok nemohol chodiť.“

„Neviem, či hneď v ten deň alebo až na druhý deň sa vybrali do toho Rakúska. No chyby sa dopustil ten pán Berežný, lebo sa k nim pridal nejaký Čech. Volali ho Pepík. Bol to konfident na obidve strany. Cez našu hranicu všetci prešli bezpečne do Rakúska. Nebol tam nijaký problém, lebo on to poznal. Pepík to tam veľmi dobre poznal, lebo už tam viackrát bol a možno tam už aj nachytal mnohých rovnako ako týchto. Bol tam most cez potok, pričom za mostom bola americká zóna a pred mostom ruská. Pepík im povedal, aby si posadali a najedli sa, lebo všetci už boli unavení a hladní a potom chceli pokračovať ďalej. Všetci si začali rozbaľovať jedlo a nikto si nevšimol, že Pepík zmizol. O desať minút, ešte nezačali ani poriadne jesť, ich obkolesili Rusi, všetkých zajali a naložili do áut. Jednu noc strávili v Rakúsku a potom ich doviezli naspäť. No a to bolo to nešťastie. Tak som sa viezol nielen ja, ale celá naša rodina, a aj doktor Baráč.“

„Keď sme mali mať už súd, zhodou okolností to bolo asi mesiac predtým, tak generál Rašla chodil po celách, že vraj inšpekciu robil vždy dvakrát do roka. To je ten, takmer ,najkrajší‘ žalobca, aký tam existoval. Niktoš, zločinec a všetko možné, čo dohromady sa dá povedať. Tak zhodou okolností prišiel aj na našu celu. Prišiel, otočil sa a hovorí: ,Má niekto nejaký dotaz?‘ No a ja, najmladší z nich troch, hovorím: ,Ja mám.‘ ,No tak čo chceš?‘ ,Neviem, za čo tu sedím.‘ ,No ty sviňa jedna. Počkaj, veď ja ti ukážem!‘ To bola jeho odpoveď. Buchol dverami a odišiel.“