Štefan Šilhár

* 1932

  • „Prvýkrát sme boli na hranici a nedostavil sa vodca, už sme boli na hranici. Ísť naspäť je oveľa ťažšie. Keď sme išli tam, dávali sme si pozor, kde sa pohybujú, nepohybujú atď. Vodca sa nedostavil, ale naslepo ísť nemôžete. Preplávate rieku Moravu a kam ísť? Napravo, naľavo? Kde sú hlavné stráže? Sovietska posádka kde sídli? Oni sa prechádzali. ,Halt! Dokumenty!‘ A už ste išli na Slovensko. Koľkých chytili a zastrelili.“

  • „Išli sme do Viedne a v ruskej zóne sme museli z vlaku vystúpiť. (Sprievodca) najal taxíky pre toľkých ľudí. Tri taxíky či štyri. A taxikári vedeli, špinaví od blata, že čo sme. Nikto ani slovo nepovedal. ,Nič nehovorte!’ Sprievodcovia im zaplatili normálne a oni boli spokojní, že tam mohli napchať čo najviac ľudí a čo najviac zarobiť.“

  • „Išiel som na hranicu. A matka mi pri odchode povedala: ,Ešte sa vrátiš.‘ A ja hovorím: ,Tento raz sa nevrátim.‘ Ani som sa nevrátil, vrátil som sa po sedemnástich rokoch.“

  • „Tento raz sme išli inak, nie na Bratislavu a tie nižšie dediny, už neviem aké tam sú. Záhorská Bystrica a ešte niečo tam je bližšie. Teraz sa išlo do Trnavy, na Šaštín a Kúty. Stretávali sme sa postupne a každý (šiel) do iného vagóna a na rozličné stanice. Do Šaštína, Kútov alebo ďalej. Nie bližšie, aby bol dobrý lístok. V Šaštíne sme vystúpili. Vo Sv. Jánovi bol vodca, ktorý už viackrát viedol. S nami išli dvaja vodcovia a pätnásťčlenná skupina, ak sa dobre pamätám.“

  • „Keď vtrhli z 13. na 14. apríla 1950 do nášho domu, vtrhli zákerne ako do ostatných domov. Napríklad zabúchali na našu bránu. Neviem, či poznáte Šaštín. To je národná svätyňa a štvorhranný dvor ako napríklad v Castel Gandolfo, kde je letné sídlo Svätého otca. Zabúchali na bránu a vrátnik sa pýta: ,Čo je?‘ ,Treba rýchlo zaopatrovať zomierajúceho.‛ Otvoril bránu. ,Hore ruky!‘ A obsadili celý dom s puškami v rukách, so samopalmi v rukách. Boli to dobre pripravení milicionári, organizovaní. Bezohľadne vtrhli do všetkých rehoľných domov. Alebo do skoro všetkých rehoľných domov, neskôr do všetkých.“

  • „Naraz sme ich videli. Pozdĺž rieky Moravy bol taký val, asi dva metre vysoký a štyri metre široký, taká cesta, po ktorej mohlo ísť aj auto. Odtiaľ niekedy pozerali. My sme museli ísť hore a dolu. Bolo to také napätie. A videli sme ich. ,K zemi!‘ povedal, polohlasne zašepkal (vodca). Všetkých naraz, keď ich zbadal, musel bleskovo reagovať. Predsa sme ten val prešli. Mal nafukovacie člny. Jeden bol, myslím, pre štyroch a jeden pre dvoch, taký malý. Mne sa ušlo... ja som bol štvrtý vo veľkom člne, ale až na druhýkrát.“

  • Full recordings
  • 1

    v Bratislave, 15.08.2013

    (audio)
    duration: 01:58:57
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Osud je pseudonym Božej Prozreteľnosti

Štefan Šilhár
Štefan Šilhár
photo: Pamět Národa - Archiv

Štefan Šilhár sa narodil 2. júla 1932 v Pezinku.  Už ako štvorročný prišiel o otca a jeho matka musela ťažko pracovať, aby sa mohla sama postarať o tri malé deti. Po základnej škole v Pezinku absolvoval gymnázium v Bratislave, rozhodol sa však pokračovať v gymnaziálnom štúdiu v internátnej škole pre budúcich kňazov v Šaštíne. Tu ho zastihol zásah komunistického režimu proti rehoľníkom, keď v rámci tzv. akcie K (kláštory) nariadil v noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadiť mužské (neskôr i ženské) kláštory. Potom kňazov a rehoľníkov vo všeobecnosti, ako aj Štefana, vtedy sotva 18-ročného, previezli do koncentračného kláštora v Podolínci. Keďže režimu sa nepodarila ich „prevýchova”, prepustili mladších väzňov neskôr na slobodu. Štefanovi sa podarilo pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Modre, uvedomoval si však, že vo vtedajšom Československu nikdy neuskutoční to, čo si želal najväčšmi - stať sa kňazom. Preto už v roku 1951 podnikol prvý, no neúspešný, pokus o prekročenie hranice s Rakúskom. V októbri 1951 uskutočnil svoj druhý útek za slobodou. Pätnásťčlenná skupina smerovala zo Šaštína k hraniciam, aby sa neskoro v noci preplavila na nafukovacích člnoch cez rieku Moravu do Rakúska. Ak sa chcel dostať do Talianska, musel prekonať ešte stovky kilometrov naprieč sovietskou, americkou, anglickou a francúzskou okupačnou zónou Rakúska, po dramatických udalostiach však už pred Vianocami sedel v laviciach Turínskej univerzity a zahájil filozofické štúdiá. Po nich ho predstavení poslali na predpísanú didakticko-pedagogickú prax na dva roky do Francúzska, kde pôsobil v malom ukrajinskom seminári v Loury (Loiret). Neskôr vyučoval rok francúzštinu v Taliansku a počas štvorročných teologických štúdií každé prázdniny dopĺňal túto pedagogickú prax v Nemecku. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1959. V 60. rokoch dosiahol v Oxforde rečový diplom, ktorý neskôr doplnil v Ríme habilitáciou pre vyučovanie angličtiny. Vyššie filozofické štúdiá absolvoval na univerzitách v Turíne a v Ríme, kde bol promovaný za doktora filozofie. V roku 1968 prišiel na Slovensko, jeho pobyt tu však prerušila invázia vojsk štátov Varšavskej zmluvy. Na Šafárikovom námestí v Bratislave presvedčil šoféra talianskeho autobusu, aby ho vzal so sebou a takýmto spôsobom opäť opustil rodnú krajinu. V zahraničí pokračoval vo svojej publikačnej a prekladateľskej činnosti, dvadsaťpäť rokov pôsobil v Taliansku ako kňaz a profesor. V druhej polovici 80. rokov sa začal venovať výlučne naliehavej pastorácii a sprevádzaniu slovenských pútnikov a návštevníkov Ríma. V septembri 1992 sa však definitívne vrátil na Slovensko. Popri kňazskej práci sa venuje i publikovaniu článkov na rôzne témy, prekladaniu a tlmočeniu z angličtiny, francúzštiny, taliančiny a nemčiny. Sedem rokov pôsobil aj ako odborný asistent na detašovanom pracovisku Univerzity Komenského, v Inštitúte sv. Tomáša Akvinského v Žiline, kde vyučoval filozofické disciplíny.