Andrej Sziszak

“Na Slovensku to bolo bohužiaľ veľmi zakázané, tak môžem povedať. Ale my sme išli do Maďarska, tam bolo, všetko sme mohli kúpiť. Napríklad Leaders Hotel California, si pamätám, ako som behal hore dole, aby nevykúpili elpéčko a pamätám si, že som mal desať rokov a už som mal tranzistor. A som išiel akože, už sme počúvali Slobodnú Európu a takú muziku a všetko. Ja som skoro všetko vedel o západnej muzike, jak sa vyvíja a všetko možné. Slovensko ešte vtedy nemalo také veľké oné, hudobné… Češi, Češi, tam bolo oveľa lepšie, ako popredu, Karel Gott, Matuška a tie oné Elán, nie Elán, Elán až potom prišiel. Ale Olympic! Som mal veľmi rád českú muziku. A slovenské to bolo málo, málo… až potom začalo vyvíjať. A chodievali ste do Maďarska aj na nejaké filmy? Lebo aj tam bolo toho oveľa viac. (dokumentarista) Áno. Raz som išiel do Budapešti, keď bolo… čo to bolo? Keď prišlo Star wars? A jak som išiel, také viem, že to bolo sci-fi, fantastické a asi tri minúty som pozeral a som zaspal. Som povedal, že takú blbosť nemôžem pozerať. To neni neni pravda a som odišiel. Takže jediný raz čo som bol do kina, do Maďarska, tak toto bolo. Lebo na Slovensku ešte neukazovali také, ale vôbec sa mi ten sci-fi nepáčil. A zmenilo sa to potom v budúcnosti, či doteraz to nie je váš obľúbený žáner? (dokumentarista) Nie, žiadne. Ja mám rád také dokumentárne alebo ozajstné životné príbehy. Alebo veľmi, veľmi blízke príbehy, čo sú zo života. Takže toto som stále také filmy… Ja mám asi desať tisíc dévédečiek. Vtedy som, vtedy som stále kupoval dévédečka, lebo toto bolo nové, ale teraz už nemusím, už to je iná doba. Áno, veď aj terajší Netflix bol niekedy, že požičovňou od toho, potom až po dévédeč, blueair a podobne. Len ešte, k tomu Maďarsku by som sa vrátil, že síce to bola rovnako krajina v rámci toho východného bloku, ale na tých hraničných bodoch boli kontroly. Ako si na ne spomínate, že zvykli robiť problémy, že koľko ste si doviezli tovaru, alebo niečo takéto? (dokumentarista) Nikdy. Ja som všetkých kamarátov mal na hranici, oni ma pýtali, aby som som im nosil radiátory a takéto veci. Niekedy som ani passport nepotreboval, poviem pravdu. Stále ma zavolali do Tokaju na vináreň a také… že stavali domy a ja som im nosil veci. Žuk! Žuk sa volalo to auto, také auto. A v tom som mal veci pre nich a len tak mi ukazovali, že môže ísť. Že to bolo taká... A dobre sa zarábalo! Že, že… poviem pravdu.”

“Tak ja už by som sa dostal do toho obdobia po vojne. A zakrátko od toho komunistického prevratu sa obnovilo Československo, aj určitá forma demokracie. Bol zavedený prídelový systém a veľká časť nielen Československa, ale aj celej Európy bola zničená, takže žilo sa tých zopár rokov nejak náročnejšie? Spomínali na ten lístkový systém, alebo tým, že mali vlastné pozemky, tak vedeli vyžiť? (dokumentarista) Tak… už v päťdesiatom sme stavali nový dom a také veci, že hneď sa budovalo, že po vojne sa hneď budovalo. Vôbec ako dedina, že necítil taký, že sme chudobní alebo také. Že môžem povedať, že ako tam v Čičarovciach a okolie, Veľké Kapušany,že išli hore, že nebol také, že chudoba. Že hneď boli také veci, že sa stavali domy a že štát po štyridsiatom ôsmom… To väčšina začala, že… To medzi štyridsaťpäť až štyridsaťosem, to neviem presne, ale povedali, že po štyridsiatom ôsmom to všetko išlo hore. Že… že lepšie ako život. A ja by som sa teraz vrátil trochu k tej kolektivizácii. Už ste ju trochu načrtli, len skúsme si to takto zarámcovať. Ten proces začal po štyridsiatom ôsmom a nakoniec teda starý otec vstúpil alebo nevstúpil? (dokumentarista) On hneď. On povedal, že jemu to páči, lebo predtým, že veľa musel robiť. Keď boli samé, že všetko musel robiť a teraz, keď už majú spoločné, tak dajú dokopy kombajny, traktory a také veci a všetko… Že oveľa ľahšie robiť, že oveľa ľahšie a takisto, že veľmi dobre vyžijú z toho. Že prakticky to JRD, veľmi dobre funguje… fungovalo. A oni aj dostali nejakú náhradu, za to že vstúpili? Alebo len podiel? (dokumentarista) Také… hej, podiel. Každý rok dostali, vtedy bolo - a to vtedy bolo veľa - že desať tisíc korún. A neviete, aj všetci susedia takto vstupovali? Alebo boli tam aj takí, čo proste odmietali? (dokumentarista) Tak… nie, skoro každý. Podľa mňa každý… Nikto nepovedal, že nie. A hneď potom, čo sa otvorili fabriky a také veci, že polovička dediny išla do Ostravy, na Čechy. Že veľa odišlo do… na Čechy robiť.”