Alžbeta Váradiová

* 1924

  • „Ja vám porovnám, lebo za prvej Československej republiky my sme bývali na stanici a tam bol taký drevený plot, oddelená staničná časť od mestskej časti. No a samozrejme, že aj vtedy boli nezamestnaní a pamätám sa na to, že oni dostávali dvadsať korún na týždeň. No čo tých dvadsať korún znamenalo? Napríklad desať vajec bolo za korunu, jedna vykŕmená kačica bola osem korún. Bravčové mäso bolo tri päťdesiat, hovädzie štyri a teľacie štyri päťdesiat. Na to sa strašne dobre pamätám, lebo som vždy chodila s maminkou nakupovať. A moja mamička pekávala doma chlieb, ale ja som strašne ľúbila čierny chlieb a išla som do konzumu, takýto chleba dvadsať halierov. Takže ten, čo nebol zamestnaný, tak ten si kľudne mohol kúpiť nie jednu [nezrozumiteľné slovo] toho chleba, ale aj viacej, pravda, a ešte aj k tomu voľačo a bolo mu dovolené si napríklad, keď si ho niekto najal, že aby mu pomohol niečo urobiť, tak kľudne mohol. Išiel a pomáhal, aj mu to bolo zaplatené. Takže viete, ja si pamätám, že bol krásny život a veľmi dobrý život za prvej Československej republiky. To by som si želala, aby ste zažili to, čo sme my zažili. Ani za Maďarov nebolo zle, nemôžem povedať. Nemôžem sa sťažovať na to, že by sme neboli mali, lenže už, pravda, za prvej Československej republiky to bolo ľahšie než za Maďarov. Tam už sme školné platili, knihy sme si kupovali. Tak o to ťažšie nám bolo, ale žeby boli nejaké nepríjemnosti. Hoci, pravda, mali sme dobrých susedov, to boli číri Slováci, ale vedeli aj nemecky aj maďarsky, no a otecko si sadli vždy chlapci, pravda, chlapi a hrali si spolu karty. No ale žeby sa bol sťažoval niekto, to si nepamätám. Veselo bolo, dobre bolo. Taký pohodlný, kľudnejší život sme mali. Nie to, že Bože môj, teraz sa neopovážim vyjsť na ulicu von o dvanástej v noci, lebo ani nie o dvanástej, ale o ôsmej. Každý dával pozor na všetko, čo bolo v meste, to nebolo tak ako teraz, že idú z diskotéky a všetko ničia, čo sa dá. Takže ten kľud, ja by som si tak želala ten kľud, ktorý sme vtedy prežívali.“

  • „No tak to vám poviem, my sme na rohu, kde sme bývali v Železnej ulici, tam na rohu sme mali jeden obchod a ten obchodník mal veľkú pivnicu, pretože tam musel mať uskladnenie tovaru a hovorí nám takto, že: ,Viete čo? Však príďte všetci z ulice,‛ ktorí sme boli tak aj zadobre s nimi, ,príďte a v pivnici sa u nás schováte.‛ Tak práve som čítala jednu knihu a to bolo, Bože môj, čo to bolo? Potom si spomeniem a maminka nechala na sporáku, lebo sme nekúrili vtedy, na sporáku nechala fľašu s uhorkami, ktorú zavarila, lebo k obedu chcela pripraviť a tak sa ozvala siréna, ani nie, už prišli vojaci. Tak sme sa tam schovali a viem, že som sa začiernila, ručník čierny som si dala, pravda, obliekla som sa ako starena. No ale keď ten pán, ktorý nás tam pritúlil, hovoril, že je to taká skupina, ktorá znásilňuje, tak on mal vzadu v tej pivnici uhlie, tak my sme sa zahrabali s tetou mojou do toho uhlia a on tam ešte nahádzal veci. No a tak prišli, stará pani, jeho mamička, to bol Zelený štvrtok, na to sa pamätám a robila práve ako sa na Zelený štvrtok špenát robieva, tak robila ho a prišli vojaci. Ale ona pripravila aj mäso a prišli tam nejakí vojaci a ona ich ponúkala obedom a ten vojak jej hovorí: ,A vy neviete, že je Zelený štvrtok, že sa neje mäso?‛ No tak to bola tá lepšia skupina, ale potom za nimi prišla jedna taká veľmi nepríjemná skupina, no ale prežili sme. Lebo bolo nás tam veľmi veľa v tej pivnici. Nás bolo veľa, takže sme to prežili. No ale viete čo, to bol taký strašný pocit, že by som to nepriala nikomu. Nemám nepriateľov, ale keby som mala, ani im to neprajem.“

  • „Chodila som do slovenskej školy a v tridsiatom ôsmom som mala pani učiteľku, veľmi krásne si na ňu spomínam. Pani učiteľka Rakšányová to bola, ešte aj meno si pamätám, no a dostali sme príkaz, že treba privítať Maďarov. Ona bývala na Nitrianskej ceste, takže sme videli ako českí vojaci odchádzajú. Sme si kývali, oni kývali nám, my sme kývali im. Proste v tom veku som ešte nepochopila to, že čo to vlastne znamená. V štrnástom roku som bola. Potom sme išli na námestie, tam bolo také privítanie. To už viete, ako mladý človek pristupuje k tomu, keď sú nejaké prejavy. No a potom sme asi týždeň nechodili do školy, lebo sa to vtedy všetko konsolidovalo. A keď som išla do školy, že chcem pokračovať, tak ma privítal pán učiteľ, ktorý povedal, že sa táto škola zatvára. Bola to škola, ktorá je dnes maďarská, to bola vtedy štátna meštianska škola a išli sme do Flengerky, kde je teraz osobitná škola a tam boli mníšky, sestričky nás učili.“

  • „Keď sme maturovali v štyridsiatom piatom, ešte tu boli vtedy Maďari, takže sme maturovali už na gymnáziu, lebo do lýcea som chodila. To bolo štvorročné štúdium a ešte by som mala dva roky chodiť do učiteľského ústavu, aby som dostala spôsobilosť učiť. No ale tak sa pamätám, že keď sme prišli maturovať, tam bola komisia a teraz mi hovorí ten, že: ,Viete slovensky?‛ ,Áno, viem.‛ ,A chceli by ste aj slovensky maturovať?‛ ,Mne je to jedno.‛ Tak som maturovala slovensky. ,Kde ste sa naučili tak krásne slovensky rozprávať?‛ To mi povedal ten pán predsedajúci, ktorý tam bol. ,Doma sme sa rozprávali.‛ Takže to nebol problém, že sme sa neopovážili rozprávať sa slovensky, aj za Maďarov.“

  • „Ja som mala manžela z Jeruzalemskej ulice a tam ako ide Gúgska ulica a tade krížom, tam je Jeruzalemská ulica. A oni tam mali vedľa seba takých veľkých bohatých sedliakov, tak prišlo nákladné auto, no čo sa dalo, to si naložili, čo sa nedalo, zostalo a išli. No a boli aj takí veru, že nechceli ísť a bránili sa, tak ich priviazali k skrini, ktorá tam bola, tak odišli. Ale pozrite sa, keď bol niekto rozumný, ja si to tak beriem, keď bol niekto rozumný a videl, že aj ten ide, aj ten ide, aj ten ide, však ste Maďari, tak choďte domov. Dobre, no ale nebolo to správne, lebo tí, čo prišli, tí prišli z takej chudoby a do takého strašného paláca sa dostali. Lebo vedľa mojej svokry bývala jedna rodina, veľmi zlatí ľudia to boli, nemám problém s presídlencami ani s nikým, mali sme sa veľmi radi, ale ona nám takto povedala: ,Bože môj, čo ja v tomto veľkom byte budem robiť?‛ Dvojizbový byt to bol, taká maličká izbička a dve veľké izby. ,Čo ja tu v tomto veľkom byte budem robiť? Však nemám ani nábytok na to, ani nič.‛ No ale pomaličky sa pozbierali a už to potom bolo dobré. Ale nebol rozdiel, že to sú napríklad presídlenci. Ja sa nepamätám, že by napríklad niekto povedal. Tak viete, sú ľudia, ktorým nič neni dobré, sú ľudia, ktorým sa nič nepáči a nevedia sa prispôsobiť, ale sú zase ľudia, ktorí si povedia, je to život. Neublížil mi, prečo by som mu ja ubližovala. Takže ja som žila v takom prostredí, kde som nemala takéto problémy.“

  • „Veľmi dobré, my sme žiadne nepríjemnosti, také že národnostné, ja som vôbec nepociťovala nič takého. Tu sme sa mali všetci radi, viete, tu bola ozaj radosť žiť a zvlášť, keď to bola prvá Československá republika, tak ja si na ňu nádherne spomínam. A pamätám sa aj na to, že ešte aj v škole sme boli k tomu vedení, že človek keď sa narodí, tak si nemôže vybrať ani rodičov ani národnosť, ani náboženstvo. Takže sme boli ako taká veľká rodina. Ja si nespomínam, že by boli nejaké nepríjemnosti alebo nejaké národnostné nešváry. Teda to si nepamätám.“

  • „Viete, stále ohlasovali bombardovanie, ale my sme si to už ani nevšímali. Až naraz, sa pamätám, že prišli k nám nemeckí vojaci. No a rozprávali sa s oteckom a vtedy som ešte celkom dobre rozumela nemčine, tak nám povedali, že Američania zistili, kde majú hlavný štáb, a že budú bombardovať aj Nové Zámky. Takže: ,Vy ste blízko stanice, tak by bolo dobre, keby ste niekde išli. Keď budete počuť, že ohlasujú, že prichádzajú lietadlá, tak by bolo dobre, keby ste odišli z domu.‛ Tak my sme aj chodili von niekde do poľa. Ale otecko urobil doma, lebo v rodinnom dome sme bývali, urobil doma na zemiaky, na zeleninu, takú jamu dvojmetrovú v záhrade, no a to tam bola taká doštička, pravda, prikryť to. A pamätám sa, že siedmy október to bol, ale vtedy bol nejako strašne krásny čas, teplo bolo a pamätám sa na to, že som prišla domov zo školy a maminka mala uvarené, lečo sme mali aj na to si pamätám a teraz sa ozvala siréna. A mali sme mačku, a tá mačka utekala do tej malej pivničky, ktorú otecko urobil a náš otecko hovorí: ,No, zviera vždy pocíti, kde je isté miesto, poďme aj my tam.‛ Z činžáku k nám chodievala jedna rodina, ale vtedy, ja neviem, to tak vyšlo, že sa nepozbierali. Ten činžák dostal plný zásah a tí, čo k nám chodili, tak tí všetci pomreli. No a ja som rátala, viem, že tam bolo sedem lietadiel a jedno také čierne v prostriedku, ligotalo sa to krásne. Videla som, ako hádžu bomby. ,No, Bože, keď to bude takto pokračovať, tak aj my pôjdeme, my sa pochováme tu.‛ Ale prestali bombardovať pred naším domom a tak sme potom už nikdy nezostávali doma, ale vždy sme chodili von do poľa na také miesto, kde bolo to kukuričné kórovie, tak tam sme sa schovávali.“

  • „Mali sme jedných veľmi dobrých známych Bárdošových, to boli Židia a tu to geto čo bolo vedľa našej školy, ako je teraz zdravotná škola, tam bol taký dlhý dvor a tam bolo geto. A teraz sa pamätám, že oni nám odkázali, že kde sú. A moja mami hovorí: ,Vieš čo, ja navarím a choď im zobrať jesť, ktovie či tam dostávajú stravu.‛ No tak sme tam išli, ja som tam zobrala to jedlo. Viete čo, absolútne som si neuvedomovala to, čo robím. Neuvedomovala, lebo ma mohli chytiť a mohli ma s nimi zatvoriť a mohla som odísť s nimi tam voľakde. Ale ja neviem, či viete, tá mladosť, že človek bol trošku inakší ako je teraz, krajší, no tak ma pustili za nimi. Nechala som im tam jedenie a odišla som. Povedala som, že ja sa s nimi nebudem rozprávať. Len toľko som povedala, že čo môžeme, všetko urobíme. Ale sme nič nemohli urobiť, pretože oni ich potom zakrátko zobrali preč. Tak na toto sa pamätám, vidíte, to mi vypadlo.“ „A ako to v tom gete vyzeralo?“ „No tak tam boli nahrnutí do takých veľkých miestností. Tam postele neboli, tam spali ako vedeli, či posediačky, či si ľahli na zem alebo ako. To bolo úbohé, to bolo katastrofálne škaredé. Neviem si predstaviť, ako môžu takto ľudí trápiť a ničiť, veď nikto nemôže za to, čím sa narodí.“

  • „Dotklo sa to, pretože boli preverovaní a teraz tam bol jeden taký strašne rozumný, viete čo, ani Slovák ani Maďar, no a keď môjho otecka preverovali, tak povedal, že je nemeckej národnosti, ale že teda ovláda maďarčinu, ovláda štyri jazyky, český, nemecký, slovenský, maďarský a hovorí, že doteraz proste si vykonával poctivo svoju prácu, takže aj odteraz chce. A na to hovorí tam ten jeden, že len nech nehovorí, že je, lebo že on sa modlil z maďarskej modliacej knihy. A ten, ktorý preveroval môjho otca hovorí že: ,Je to maďarská?‛ ,Nie,‛ hovorí ,to je náhodou nemecká kniha.‛ Že on nevie, také čudné písmená tam boli. Proste jednoduchý človek to bol, ktorý sa do toho absolútne nerozumel, ale chcel už ublížiť môjmu otcovi. Ale jednoducho všetko dobre dopadlo a otecko slúžil normálne, nebol žiadny problém. Necítil nič, že by snáď bol robený nejaký rozdiel medzi ním a medzi tými, čo tam boli z tej materskej krajiny.“

  • „To bolo tu, prevažne, to bolo na námestí. Pamätám sa na to, niečo padlo aj na stanicu, lebo tam boli vlaky, ktoré prevážali z Rumunska nejakých utečencov. Aj tam bol plný zásah, to sa pamätám aj na to. Ale prevažne, to už tam tá časť, tá už bola tak zbombardovaná, že tam už nemuseli bombardovať. Ale tu na námestí bombardovali. Ale ja som bola ďaleko od toho, ja na to sa pamätám, že som povedala mamičke: ,Mami, ja sa idem opýtať, či sa tým našim sestričkám niečo nestalo.‘ Tak po bombardovaní som išla, ale tak kláštor zostal celý a sestričky tiež boli v bezpečí, takže potom som sa ukľudnila a išla som domov. Ale viete čo to bolo? Plakala som celú cestu, keď som išla domov.“ „Takže vlastne ako vyzerali Nové Zámky po týchto bombardovaniach?“ „Strašne, samé to boli také úžasné krátery velikánske ako ste všade išli. Tak to bolo už veľmi zlé, škaredé to bolo a smutné. Mnoho priateľov mi tam zomrelo.“

  • Full recordings
  • 1

    Nové Zámky, 15.12.2011

    (audio)
    duration: 47:09
    media recorded in project Svedkovia z obdobia neslobody
Full recordings are available only for logged users.

Myslím si, že vtedy bolo viacej lásky ako teraz. Viacej porozumenia, viacej úcty jeden k druhému. A to mi dnes chýba

Alžbeta  Váradiová
Alžbeta Váradiová
photo: Pamět Národa - Archiv

Alžbeta Váradiová sa narodila v roku 1924 v Nových Zámkoch v rodine železničného revízora. Bola vychovávaná v kresťanskom duchu a vedená k láske k ľuďom bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie. Pred pripojením jej rodného mesta k Maďarsku v roku 1938 nevnímala vo svojom okolí žiadne národnostné spory medzi Slovákmi a Maďarmi, Viedenská arbitráž však všetko zmenila. Po príchode maďarského vojska do mesta, sa muselo slovenské obyvateľstvo prispôsobiť novým podmienkam. Miestnych úradníkov nahradili Maďari, avšak Alžbeta si nespomína, že by mal niekto na úradoch problém dorozumieť sa. Štátna meštianska škola, ktorú navštevovala aj Alžbeta, sa zatvorila a ona musela spolu s ostatnými žiakmi pokračovať vo vyučovaní v tzv. Flengerke. V roku 1944 postihli život v Nových Zámkoch viaceré tragédie. Židovskú komunitu z mesta a okolia natlačili do miestneho geta, ktoré sa stalo pre jeho obyvateľov poslednou zastávkou pred deportáciou do Osvienčimu v júni 1944. V októbri boli Nové Zámky dvakrát bombardované, Alžbetina rodina sa však stihla na túto udalosť aspoň provizórne pripraviť a prichystať si úkryt. Posledné bombardovanie zažili Nové Zámky 14. marca 1945, len niekoľko dní pred oslobodením. Mesto bolo po týchto útokoch, ktoré si vyžiadali tisíce obetí, úplne zničené. Alžbeta skončila v tomto období školu a v roku 1945 zmaturovala. Odišla do Bratislavy na Pedagogickú akadémiu, po skončení ktorej sa stala učiteľkou zemepisu a výtvarnej výchovy.  Postupne pôsobila na rôznych  miestach Slovenska - v Kysuckom Lieskovci, v obci Lodno, v Kysuckom Novom Meste, až sa dostala do Šípkova pri Bánovciach nad Bebravou a nakoniec do Nových Zámkov na chlapčenskú školu. V súčasnosti prežíva jeseň svojho života na dôchodku.