Vladimír Zboroň

No a teda ty si sa začal stretávať s členmi tajnej cirkvi alebo tajných cirkví? (dokumentaristka) Vieš čo oni.. bola tu taká tajná, podzemná cirkev, kde sú takí tí ľudia, ako možno... Čarný. Čarnogurský, možno Korec. Čarný. Kto? Čarný, taký ten výtvarník. Juro? Juraj? Jeho otec. Jeho otec, aha, Jurajov. Vieš čo, no vidíš. Nie, ja som sa stretával s takou ako keby. To boli, lebo tí, čo ty hovoríš, to boli asi takí tí konzervatívnejší, takí tí páni, ktorí. Hej aj biskup, teda myslím, že... ako sa volal? Ten arcibiskup, potom Korec, hej a to bola, to bola taká tá silná podzemná cirkev akceptovaná Vatikánom a Vatikán o nej asi vedel a boal podporovaná Vatikánom. Ale my sme skôr, ja som skôr, to boli, to ani neboli že, že cirkev. Ono to boli skôr ľudia takí rozmýšľajúci, ktorí mali prístup k literatúre. Už sme prepisovali si literatúru, oni nosili, vedeli zohnať zo západu všeličo a vlastne oni, oni, oni nám o tom rozprávali už, hej. Tento pán Sklenka a taký pán Lec boli, to sme sa tak stretávali po bytoch. Ale to väčšinou neboli, tí ľudia, s ktorými som sa stretával, oni neboli takí, že veriaci. To boli len, boli to len ľudia, ktorí to boli fyzici, niektorí matematici. Bol tam dokonca Palo Demeš. U pána Demeša sme sa stretávali aj po večeroch, po nociach. Neviem, kde sa vlastne takto rozprávalo, debatovalo. Vždy sa nejaká téma nahodila alebo prišlo sa s niečím a to sa tam rozoberalo. A to nebola ako tajná cirkev, bolo to nebezpečné sa takto stretávať, ale nebola to, ona sa, my sme si nehovorili alebo oni si nehovorili, že nejaká cirkev. To bol taký disent, hej. (dokumentaristka) Áno, hej, že oni jednoducho. Presne. Oni sa nevenovali len teológii, venovali sa vlastne rozmýšľaniu, rozmýšľaniu, rozmýšľali o všetkom, o dobe, o tom, čo by bolo, čo by bolo treba, no, urobiť, a robiť, no hlavne sám so sebou, že by sa cez to potom podarilo zmeniť aj potom to, tú spoločnosť. Neviem, ja som naozaj neočakával, že to tak príde pomerne rýchlo, že. Vedel som, že nejaké, že v mojom živote budú ešte nejaké zmeny, ale ten, to vyhodenie zo školy bola taká dosť, to bolo také ani nie pre mňa, skôr pre rodinu. Ja som sa bál ani nie o seba, ale skôr o rodinu, lebo to žitie s povesťou, že ich syna vyhodili z teologickej fakulty, v tom období, v tom prostredí, kde oni ostali žiť, nebolo ľahké, no.

Ty keď si sa narodil, teda šesťdesiate roky a už si spomenul, že ten, to tvoje detstvo vyzeralo tak, že si bol v škole a rovno zo školy na roľu. To bolo úplne bežné alebo ako vyzerali tie tvoje dni, možno nejaké tie pozitívne spomienky na detstvo a na vyrastanie spolu s ďalšími súrodencami? (dokumentaristka) Áno a vieš čo, no pozitívne, no, ale keď to takto dneska na to pozerám, ako to bolo... V tej dobe som to ako tak, tak ako začal trošku nemať rád. Ako dieťa nemá rado, keď ho rodičia naháňali do nejakej, že musel, že každý deň som musel ísť. V lete som každý deň pásol kravy ráno, večer. A chcel som s kamarátmi hrávať futbal. Mali sme s kamarátmi, pri rieke tam boli také ako lesíky, také malé postavené zruby, kde sme vlastne, kde sme vlastne sa stretávali, kde sme prvé cigarety ochutnávali, hej, fajčili. A toto všetko bolo také, že sme museli utekať. Futbal som chodil hrávať, ale skoro... neviem, koľko tých zápasov som dokončil, lebo už na mňa kričala mama alebo otec, že Vlado domov, Stano, teda s bratom alebo keď sme boli traja. Všetci domov, lebo treba urobiť, drevo narúbať, treba ísť hnoj vyviezť, vyčistiť v maštali zvieratám, potom pásť, potom kopať zemiaky. No vlastne, ale popri tom sme si našli ten čas, ušli sme tým rodičom s tými kamarátmi a to bolo, to bolo, to bolo to, čo dneska tak nevidím. Akože my sme boli také bandy, ale nie v tom zmysle, ale tak, takí strašne dobrí priatelia a kamaráti, že my sme, my sme boli stále spolu ako taká. Ten dolný koniec, tak sa delila tá dedina taká, že ten, ten taký dolný koniec, to sme boli všetci tí takí rovesníci, to sme sa stretávali niekde, rozprávali, vravím, že skúšali fajčiť. No a potom sme chodili na tie roboty a to sme tiež chodili spolu. Tie kravy sme išli, lebo tie, tie záhončeky boli tak vedľa seba, tak sme pásli. Viem, že... pamätám si, že sme v tom období bol také, že tá príroda tam bola, tie potoky boli také plné rakov. To sme také, že to čo je dneska taká špecialita, tak my sme už ani nevedeli, čo s rakmi, lebo to bolo také, že každú, každý deň keď sme išli pásť, tak sme chytili tri, štyri, päť kusov rakov.