Karol Marko

„Na tom internáte nás – prvý a druhý ročník – nepustili, keď vzniklo to povstanie, von. Ale tí starší už popreskakovali zo zadnej strany internátu. A išli – dědina susedná, je tam taký most – cez rieku Nitru. Tam sa začali rozdávať zbrane. Ja som sa bol tam pozrieť, ale ja som tomu nerozumel. Mal som pätnásť rokov. A tak teda tam rozdávali tie zbrane. Môj taký subjektívny názor na to je, že bohužel medzi tými mojimi kamarátmi, ktorí bývali na internáte, to boli mladí ľudia. Najviac devätnásť, dvadsať rokov. Dvadsať rokov bola výnimka. Nás brali štrnásť- a pätnásťročných. Tí, čo rozdávali tie zbrane, podľa mňa, keď videli, akí to sú – prepáčte za výraz – sopliaci, ktorí tam nemajú co hledat, tak ich mali pekne kopnúť do zadku ísť domov. Pretože nemali žiadny základný vojenský výcvik a zbrane neovládali. Ale tak sa stalo.“

„Došiel som na internát, u Baťu sa nehovorilo poschodie, ale etáž. Tak som došiel na izbu na druhú etáž, ešte si pamätám aj číslo – 32. Poriadne som tam ani nebol, a už došiel vychovávateľ a dal mi hneď dvadsať korún pokuty za to, že som došiel na izbu v bagančiach. No ale ja som predtým v živote papuče nevidel! Veď my, keď sme došli zo školy, keď bola zima, museli sme chodiť obutí, inak sme chodili stále bosí do školy a zo školy. No tam mi dal tú pokutu. Vtedy som mal tých štrnásť rokov a štyri mesiace, vtedy som nevedel, čo to je. Ale tých dvadsať korún boli pre mňa veľké peniaze, pretože potom neviem, koľko mi ešte zostalo.“