Zuzana Bacigálová

Moderátor: Dokedy ste boli potom tam v tom cudzom kraji? „Tak som tam bola tri roky. Tri roky som tam bola, lebo potom začali moji bratia vybavovať, že chceli by ma dostať domov na Oravu, lebo to už bol iný kraj. Tam som sa už mohla vrátiť, lebo mamička bola chorá, tak sa snažili, bojovali za to. Bojovali a tak sa mi podarilo, že som sa dostala naspäť na Oravu a tam som mamičku opatrovala a čakala som na príchod manžela, ktorý sa vrátil v roku päťdesiatom šiestom. Súd sa skončil. Rehabilitovaní sme boli, dostali sme nejaké peniaze, bohviečo toho nebolo. Potom ako sme prišli, ešte medzitým, keď sme sa vrátili po súde, keď bol manžel oslobodený, prišli sme do Senca. Lenže sme nemali kde bývať, dom nám zobrali. Tak nás jeho sestra prichýlila do takej malej izbičky a tam sme bývali. No, ale to už nám potom bolo malé, lebo už sme čakali rodinku, tak zobrala nás jedna pani učiteľka, čo manžela učila, na byt. Tam už boli dve izby, tak tam sme boli nejaký rok, dva roky sme tam bývali a potom sme ešte trikrát za tú dobu sťahovali. Boli nedobré vzťahy - aj na úrade. Predseda bol strašný, protivný, bol proti tomu. No, nebolo to moc dobré. Dostali sme trošku to odškodné, bohviečo toho nebolo. Kúpili sme si jeden taký starší dom na Lichnerovej ulici. Ešte sme si aj požičali peniaze, manžel mal takého dobrého kamaráta, tak ten mu požičal. Tak sme si ten domček kúpili, obnovili a tam sme sa potom doňho nasťahovali.“

„Manžel bol zahraničný vojak. Bol na vojne a tam musel prestúpiť k maďarskej armáde. Potom sa dostal k Svobodovej armáde a bol v zahraničí. Bojoval v Rusku. Bol ranený, ležal v Kyjeve a neviem -UFA sa to volalo, lebo tak nejako - tak tam ležal. Bol ranený do nohy a vrátil sa potom ako dvadsaťpäť percentný invalid. No, ale s tým sa dalo žiť. Začal pracovať doma, bol ako zahraničný vojak, tak dostal potom pridelený byt. Nie byt, ale pozemky, ktoré si potom on mohol odkúpiť. To bolo pätnásť hektárov, ktoré si odkúpil, vybavil aj s rodinným domom. No. Tak sme začali gazdovať. Ja som bola Oraváčka, naučená pracovať dobre, manžel takisto, mali sme kone, mali sme - no celé hospodárstvo - čo bolo treba, tak sme pracovali. Manžel mal vstúpiť do družstva, lenže on nechcel. On chcel do tretieho typu; nechceli, aby sa bol tretí typ založil. No a manžel chcel, že vstúpi do tretieho typu, ale títo vedúci ostatní boli proti tomu, že žiaden typ nebude. Oni tak sa dohodli voľakde, že budú dávať na osem percent ľuďom takým , čo pôjdu pracovať na družstvo. No, ale toto títo naši vedúci neuznali, nepáčilo sa im to, takže, prosím, začali do toho vŕtať, že to nie je dobré, že je proti tomu, že to nebude dobré. Tak sa rozhodli, boli tu takí štyria, by som povedala, takí roľníci tu v Senci, ktorých si zobrali na mušku, že ich treba dať do poriadku. Tak sa aj stalo. Tak dvadsiateho štvrtého júla v roku päťdesiatom druhom prišli ku mláťačke, kde sa mlátilo a odtiaľ ich zobrali, týchto štyroch ľudí. To bol Chrťan, Jadroň, tí štyria boli a môj muž bol akože na čele. No. Dvadsiateho štvrtého to bolo júla - ho zobrali.“ Moderátor: Viete aj kto ich zobral? „Kto ich zobral? Bezpečnosť prišla pre nich a odviezli ich do Bratislavy, do Justičného paláca a tam sa začalo vyšetrovanie. Takže proces sa s nimi začal druhého decembra v roku päťdesiatdva - veľký proces. Predtým chodili po meste, vyhlasovali, veľký nával sa robil, aby prišli počúvať kulakov dedinských, čo porobili, čosi proti tretiemu typu družstva. Takže to bolo veľké hlásenie, to bolo strašné pre mňa. To bolo neuveriteľné, však boli sme štyri mesiace manželmi, no skoro päť necelých, takže to bolo strašné pre mňa neuveriteľné, nepochopiteľné, čo sa toto deje. No. Takže ich odsúdili, môjho muža na sedem rokov, päťdesiattisíc pokuty, zákaz pobytu navždy v okrese Senec a ostaní takisto títo štyria, čo boli títo takisto, jeden dostal desať rokov, po stotisíc a takto sa to skončilo. Tak ich odsúdili, to bolo druhého decembra a potom ich zobrali. Už ja som nemohla, ja som ešte nedostala povolenie na návštevu. Potom odtiaľ ich lifrovali asi do Leopoldova, do Ilavy, a aj na Pankráci myslím bol. To som nedostala, nepísal mi nič také a odtiaľ ich dali do Jáchymova všetkých štyroch a na čele bol môj muž.“

„Prišli až manžela zobrali, prišli potom s funkcionármi z okresu, prišli zapisovať všetko, čo bolo v dome. Naposledy ešte ja som takto sedela, mala som prsteň na ruke s jeho monogramom taký veľký, tak prvé, môžem povedať, Kováč sa volal ten už neviem, už asi nežije. Pekne som mu musela ten prsteň dať, keby to teraz bolo tak to sa nespraví. Zobral mi ten prsteň, lebo tam bol jeho monogram. Popísali všetko čo bolo v skriniach, čo bolo, no všetko, všetko popísali. No. Takže to bol strašný šok pre mňa, viete, ja som nebola na také veci zvyknutá. Ja som bola mladá žena, nevedela som sa tak rýchlo orientovať v tom, čo mám robiť, no ale stalo sa. Tak ešte potom nejaký čas som si tam hľadala prácu, lebo som nemala prácu. Nemohla som ani prácu nijako dostať, to bol ten rok päťdesiaty druhý, až v päťdesiatom treťom roku sa mi podarilo nájsť takú prácu, v mlyne som robila. To som tak po známosti dostala, ale dali mi tam takú prácu, čo som vrecia obšívala, lebo tu bol taký mlyn voľakedy, ale už je teraz zrútený. Dali mi takú podlú robotu, no obšívala som vrecia na múku a čo ja viem čo. Tak tam som bola tri mesiace. Po troch mesiacoch tam sa našiel jeden človek, ktorý povedal, že nemôžem tam pracovať, aby som nehádzala klince do múky a čo ja viem čo, aby sa niečo nestalo, tak som dostala výpoveď. Po výpovedi asi o dva, o tri dni som dostala papier: mám sa vysťahovať ihneď z nášho rodinného domu, čo sme mali na Oravskej ulici číslo šesť. Mám sa odsťahovať k ďalším, tak asi piaty dom to bol, čo boli tiež odsúdení. Mala som sa tam nasťahovať a to bolo určené tak, že nás budú už všetkých naraz viesť. Ale ja som nechcela na to pristúpiť, ja som si podala odvolanie, tu mám aj na to papiere, všetky doklady, že ja to nespravím, ale nedalo sa nič. Dostala som odpoveď, že okamžite sa mám vysťahovať, lebo keď nie, tak ma budú deložovať. A tak sa aj stalo. Na tretí deň pekne prišli, lebo už na ten byt bol vydaný nejaký iný oný a potom už aj tam prišiel ten bývať. To bol nejaký, pán učiteľ Polák sa volal, so štyrmi deťmi, lebo šesť detí tam bolo. Mňa dali do jednej miestnosti tam dozadu ma vytlačili. No a medzitým sa toto stalo, že som dostala papier, že ma budú deložovať. Tak aj bolo. Prišli pekne jedno ráno, prišla bezpečnosť, prišlo auto jedno veľké nákladné, prišli chlapi, ľudia a všetko ponakladali. Ja som sa išla rozlúčiť ešte s najbližšími, čo som mala svokru, ale musel ísť so mnou jeden bezpečák, aby som neodišla, hádam. No a tak som sa rozlúčila aj so svokrou, aj s ešte so švagrinami a tak. No a musela som prísť naspäť. Nasadla, auto bolo naložené, celý nábytok všetko, čo sa dalo a viezli ma do Čiech, na štátny majetok. Moravany sa to volalo, okres Čáslav, kraj Pardubice.“