„Už sa zvečerievalo, no a tu sa začalo všetko, aby sa nikto nestratil, pekne po mene, vyzývať a nastupovať do vagónov. Moja matka stála odo mňa dva metre. Lenže, ten vojak, ktorý ma ochraňoval, nedovolil. Ani zobrať tie veci, nedovolil ani aby som ju mohol objať. A jedine čo som mohol, to som jej povedal: „Mama neplačte, ja sa určite vrátim.“ A to bolo posledné, čo som svojej matke povedal, to bolo posledný raz, keď som svoju matku videl živú.“
„Po raňajkách moja cesta smerovala na cintorín. Lebo moja matka tých mojich slov, ktoré som jej sľúbil v 49. roku vo februári, že neplačte, ja sa vrátim, sa nedožila. A išiel som na cintorín s tým, že som objal iba drevený kríž a povedal jej, že ja som sa vrátil.“
„Stravovali sme sa lágerne (táborovo) naozaj, ráno polievka, na obed a večer. Na obed ešte k tomu 200 gramov kaše. V lágroch po trase Bajkalskej magistrály - od Tajšetu po Brack bolo v lete strašne veľa mušiek. A už pri vydávaní stravy na pracoviskách na otvorených miestach, pokiaľ vám tú polievku ulievali do misky či tým čerpákom hodili tu kašu už bola čierna, osadená tou muškou. Lenže to muselo chutiť, muselo to chutiť, pokiaľ človek chcel žiť.“
„Prevracajú, hľadajú po izbách, po povale, po pôjde, ale nenašli nič. Neviem, čo hľadali, ale nenašli nič. Skončila sa prehliadka a pán kapitán mi ukazuje príkaz na zatknutie.“
„Ja som stále premýšľal o jednom, že ako ja sa dožijem tej svojej tridsiatky, ako žije moja mama sama doma a prečo ja. Končilo sa štúdium, končilo sa všetko. Dennodenne aj pri práci a to ma trošku zožieralo. V jedno nedeľné ráno v apríli 1950 bola nedeľa, sedím sám na lavičke pred barákom a tu neviem odkiaľ, prišiel ku mne jeden starší pán, pravdepodobne mal za sebou veľa rôčkov prežitých v lágroch, pozdravil sa mi a sa ma pýtal koho mám doma? Koho mám doma? Či ju chcem vidieť. No na tieto slová som zareagoval s takým pocitom, že je to nejaký môj pomocník, ktorý mi pomôže tú matku vidieť. A ja mu s radosťou odpovedám, že chcem. Však prečo by som nechcel, veď viac nikoho nemám. A on na mňa s takým surovým ruským hlasom vystúpil a hovorí mi tak poviem to po rusky:
„Mládenče, zabudni, že máš doma matku, rozmýšľaj nad jedným, kde by si zožral kúsok chleba a nie, či uvidíš svoju mať, inakšie zdochneš ako pes.““
„Tak toho 29. júna na tom súde, krásne som vyrozprával príbeh, obžalobca, prokurátor vyrozprával svoju požiadavku, že za svoj priestupok, ktorý podľa mojej mienky by si nezaslúžil ani jednu, s prepáčením, na zadok, popýtal si podľa môjho paragrafu tú najvyššiu sadzbu, ktorá znela 10 rokov, plus nato dva mesiace pozbavenie práv. Na moju obhajobu, nebolo prednesené ani jedno slovo. Pravdepodobne obhajca, ani ten pridelený tam nebol.“
„Zabúchal som druhýkrát na oblok. Ujo sa vrátil a pýta sa už takým hlasom: „Čo búchaš, čo chceš?“ A ja už som povedal, naozaj, po lukovsky: „Otvorte ujku, to Josif prišol.“ Keď som vošiel dnu, bolo pol štvrtej, všetci začali plakať.“
Jozef Bobalik sa narodil v roku 1928 v obci Lukov, na východnom Slovensku v okrese Bardejov. Jeho otec bol lesným robotníkom a matka domácou. Bol ich jediným synom. V roku 1938 otec odcestoval do Ameriky, kde tragicky zahynul. Jozef spolu s matkou a jej dvomi bratmi ostal v Lukove a pomáhal na gazdovstve. Z dôvodu opcie spolu s rodinou ako 18-ročný odišiel do Sovietskeho zväzu za vidinou úrodnej pôdy a bohatstva, no opak bol pravdou. Podviedli ich a oklamali, pretože ľudia, ktorí tam žili (Česi) sa túžili čo najrýchlejšie vrátiť naspäť domov. Keď zistili, do akých podmienok sa dostali, už nebolo možnosti návratu. Jozef chcel študovať, no situácia bola veľmi zložitá. Utrpenie sa pre neho začalo v roku 1948, rozlúčkou so slobodou jedného z jeho kamarátov. Tam ho ozbrojený a uniformovaný banderovec donútil prečítať leták so slovami: „Smerť Stalinu”. O pár mesiacov neskôr ho zatkli a odsúdili na 10 rokov väzenia. Rok strávil vo väznici v Dubne. Po strastiplnej ceste tranzitkami Kyjeva, Charkova, Novosibirska a Tajšetu pracoval v táboroch Ozerlag (Sibír), Magadan, Usť- Kujga. Jozef Bobalik zomrel 26. marca 2021.
