„Mala som brata na vysokej škole, bol vo štvrtom ročníku, strojníckej. Lebo na inú sa nemohol dostať, lebo chcel ísť v 50. roku do seminára, ale práve vtedy zrušili semináre. Tak potom nemal iné východisko a zato, že už nechcel otec do družstva vstúpiť, tak musel robiť v mostárni po gymnáziu najmenej rok, aby mohol ísť vôbec niekde na vysokú školu. A tým pádom, že on bol v Košiciach na tej vysokej škole, prišiel domov raz a povedal: ,Ja ťa tu nenechám zakapať!‘“
„Keď prišiel na vojnu, tak bol veľmi sklamaný, lebo bola tam taká drezúra, lebo ako pohraničiari dostali rozkaz, že majú strieľať do všetkých, ktorí prekročia hranice. Tak to sa mu nepáčilo, pretože oni tu boli na sídlisku vychovávaní, tak prirodzene ich otec vychovával, proste ako chlapovi sa mu to priečilo, tak asi zato aj chcel ujsť do toho zahraničia. On nebol chytený ani na hraničnej čiare, ani nikde. Oni len boli vzdialení dvadsaťštyri hodín, alebo štyridsaťosem hodín od svojej divízie. A bol súdený pred celou divíziou ako odstrašujúci prípad a dostal štrnásť rokov za to, že chcel ísť do zahraničia a tam vykonávať aj s tými svojimi partnermi, tam v obžalobe bolo, že chcel vykonávať, vtedy bola vojna na Kórei, že chcel ísť do cudzineckej légie a vykonávať takéto.“
„Na izbe bol s takými ľuďmi, ktorí boli trestaní pre vraždy, proste medzi tou najhoršou spodinou bývali. A chodili do baní v reťaziach, spútaní reťazami. Dali im nastúpiť a keď nastúpili, tak išli. Dookola bola reťaz, tú reťaz museli držať a tak ísť. Takým, on hovoril, že takým husacím krokom.“
Soňa Rafajová sa narodila 18. januára 1941 vo Valaskej. Pochádzala z roľníckej rodiny Krúpovcov, ktorá sa na prelome 40. a 50. rokov pod ťarchou kolektivizácie dostala do konfliktu s novým spoločenským zriadením. Okrem perzekúcie rodičov zažívali problémy aj ich deti. Soňa musela opustiť strednú školu v neďalekom Piesku a štúdium musela dokončiť až v ďalekých Košiciach. Na konci štúdia sa zoznámila s rodákom Júliusom Rafajom, ktorý sa vrátil do Valaskej po šesťročnom väzení za nedovolený prechod cez hranice. Po sobáši pokračovala perzekúcia oboch manželov spočiatku na pracovnom, neskôr aj na obecnom poli. Neustále boli prenasledovaní úradmi pri úmysle postaviť si rodinný dom a včelín. Ich utrpenie sa skončilo po tridsiatich rokoch spoločného života v novembri 1989. Spoločný život v slobodnej spoločnosti však netrval dlho. Po pár rokoch Júliusovi prepukla rakovina pľúc, ktorá bola dôsledkom podmienok, v ktorých pracoval v jáchymovských baniach. Po rýchlom priebehu choroby v roku 1993 aj umrel a Soňa sa aj preto stala aktívnou organizátorkou Konfederácie politických väzňov Slovenska.
