Ľudovít Sabadoš

„A takto sme po nejakom týždni, desiatich dňoch žili – ohromný program, vedúci sa starali, strašne nás to zaujímalo. A z ničoho nič jedno pekné skoré ráno – mohli byť štyri, pol piata hodina ráno, keď sme všetci tvrdo spali. Pozobúdzali nás, prišli eštebáci, museli sme sa zbaliť. Viem, že sme sa museli vyšplhať do takého strmého kopca s tými svojimi proprietami, a na ceste stál autobus, do ktorého nás naložili a dovliekli späť do Bratislavy. Tým bolo po tábore. Viem, že sa nás to týkalo všetkých, teraz rad radom volali rodičov k Dvom levom na taký výsluch, kde som mal k tomu celému čosi povedať. Ja som nevedel, čo mám povedať. Viacmenej za mňa hovorila teta, dobre rozčúlená. Teta bola energická žena, ktorá tam na plnú pusu povedala: ‚Tak prosím, teraz ste ich dovliekli, máme starosti, ja mám svoju prácu, teraz čo s chalanom.‘ Čiže hovorila veľmi múdro, na to jej nič nevedeli povedať. A chudáčik, v tej miestosti, kam sme prišli vypovedať, sedel náš vedúci v putách. Oni chceli ešte niečo pridať na tú kopu, čím by ho mohli obviniť, a vymysleli na neho, že ten tábor organizoval ako čomu dnes hovoríme gej. Tak ja som ani poriadne nevedel, čo to asi môže byť. A podľa toho som na tú otázku absolútne nevedel reagovať. Teta to zaklincovala tým pobúrením, že čo toto, všetko ste pokazili. Teta sa s tým nebabrala. To bol koniec tohoto nášho Sokola. Odvtedy už nič, rok na to intenzívne v škole už len pionieri.“

„Ja som tomu celému nerozumel. Ako dieťa som tetu často sprevádzal, napríklad do takej slepej uličky, teraz si rýchlo nespomeniem, ako sa volá, naproti Dvom levom. Tá slepá ulička končí vysokým múrom a z druhej strany sú Hurbanove kasárne. Tam boli chlapci Slovenskej armády, ktorí sa chceli za každú cenu odtiaľ dostať von, nie všetci, ale podaktorí. Utiecť a pomáhať Povstaniu, ktoré medzitým vypuklo. Cez to vysoké múrisko sa dostali na druhú stranu a ja s tetou sme im do pivnice, ešte teraz by som vedel ukázať, ktorá pivnica bola, tá latkovaná, a medzi tú latkovanú časť a múr sme im tam pchali civil. Na druhý deň sme tam išli zas a zlikvidovali sme tú uniformu. Oni sa prezliekali a ako civili sa potom samozrejme dostávali jednoduchšie do tých zón, kam sa potrebovali dostať. To boli také formy ilegálnej práce. Samozrejme to bolo určite riadené ujom Valérom a manželka robila, čo jej povedal alebo o čo ju požiadal, a samozrejme to bolo ohromné krytie, pretože ja som bol malý, a keď ma niekam ťahala, tak sme boli menej nápadní.“