Eva Karvašová

„Ja som chodila každý rok do Železného a to bola Masarykova liga proti tuberkulóze a mňa tam vždy strčili ako podvýživené dieťa. No a ja som zažila 44. rok v Železnom, v auguste, tesne pred povstaním, kedy sme v noci nemuseli chodiť spať, lebo sme mohli pozerať, ako na Prašivej holi oproti Železnému, kladú ohne, aby mali kde zhadzovať ruské lietadlá. Všetku tú posilu od liekov a od všetkého, až po zbrane. Prišli partizáni do Železného, my sme nemuseli povinne chodiť do lehárne spať, lebo tam spali unavení muži, ktorí už boli partizáni. A tí, čo prišli na koni, tak na tie kone som čakala, ani nie na tých partizánov, ale na tie kone. Lebo len takto mi hodili opraty a ja som ich chodila napájať do potoka a pásla som ich, to bola pre mňa hotová radosť. Niektorí ostali tam celé povstanie v jednej chate pod Salatínom a my sme sa dostali autom, išlo auto do Bratislavy, tak sme sa dostali do Piešťan, ale išli sme cez Bystricu, kde už boli ozbrojení Nemci pri Národnom dome, už tam mali guľomety, už bola obsadená Bystrica a my sme mali dve bumážky, dve cedule, jedna bola pre partizánov a druhá pre Nemcov, aby sme teda mohli prejsť.“

,,Môj muž mal svojho vlastného tajného, on musel odísť zo školy VŠMU, a musel mať najnižší plat, presne to, čo môj otec voľakedy - keď mu znárodnili, musel mať najnižší plat a nesmel mať odmeny, tak to mal môj muž za komunizmu. A mal svojho dotyčného a ten chodil ku môjmu šéfovi. Oni sa kamarátili. Tak vždycky: „pozdravte manžela“. Hovorím: „ďakujem pekne, dobre, v poriadku.“ Potom raz telefonoval, že on už ide do penzie, že či môže prísť predstaviť svojho nasledovníka. No to si predstavte! Prišiel aj s nasledovníkom, som im uvarila kávu, dala koňak a hotovo. Čo sa dalo robiť. Odpočúvali nám telefóny, keď som chcela niečo povedať, aby to vedeli, tak som to povedala do telefónu. Oni sledovali aj toho môjho prvého muža. Keď som bola vydatá za neho a prišiel môj otec z Piešťan, tak vedeli, že sme obedovali v Carltone. Ja som to mala stále po troške voľačo a furt v tom bola politika.“

"Prišli za mnou do rozhlasu, keď som chodila s Petrom Karvašom a dali mi, aby som sa rozhodla, že či sa budem ďalej stýkať s pravicovým oportunistom, alebo budem musieť ísť preč z rozhlasu. Tak som povedala: No to mi za to nestojí, aby som sa nestýkala s pravicovým oportunistom, tak som išla preč z rozhlasu. Ale potom bol pokoj. Potom vedeli, hovorím, mňa nemôžete použiť na žiadnu vašu prácu. Nemôžete ma použiť. Lebo ma chceli ako spolupracovníčku, že budem môcť cestovať a budem môcť ja neviem, čo. - Vy chodíte medzi spisovateľov, vy viete, čo sa rozprávajú. - Nehnevajte sa, v žiadnom prípade, nepoužijete ma na to. Tak nie. Povedal mi otec, vždy môžeš povedať nie, nie som ochotný donášať na druhých ľudí, proste niektoré veci nie som ochotný robiť, až pokým ťa nezačnú mučiť, potom už nemôžeš vedieť, koľko vydržíš a koľko nie. Ale do tých čias vždy môžeš povedať nie. A to strašne veľa ľudí nepovedalo a potom sme sa nestačili čudovali, kto všetko čo robil. Blízki ľudia. To boli potom šoky. "

„On ako Čechoslovák bol v odboji od samého začiatku, od 39. roku. Prichádzali k nám ľudia do lekárne s kufrom, lebo vtedy keď sa už potom chystalo povstanie, tak zdravotnícky materiál pravidelne bol v tých kufroch. A ten partizánsky oddiel Snežienka, ktorý bol v inoveckých horách, tam to všetko išlo. Napokon sa stala taká vec, že o piatej, alebo šiestej ráno som sa zobudila na to, že zvoní niekto na lekáreň, my sme nad lekárňou bývali, tak otec si vzal župan a išiel dolu a bolo to gestapo: Pôjdete s nami. A mal v lekárni lekárnika, ktorému kúpil prezidentskú výnimku, to bol Žid. A ten vyšiel von, on tam býval dolu pri lekárni v takej izbičke a oni keď ho gestapáci, keď ho zbadali, tak: Pôjdete s nami tiež. Tak ich zobrali obdivoch, jedného pekného rána a môjho otca našťastie len do Ilavy, ale pána lekárnika Deutscha do Dachau. Otec potom bol zavretý v Ilave. Ja sa pamätám, že ja som vôbec nevedela, ako vyzerá. Prišla som domov zo školy a vidím takto o stenu opretého muža s bradou, ktorý plače. Kukám, kto to má byť, tak to bol otec z Ilavy. A keď bolo po vojne, tak som išla okolo našej lekárne v Piešťanoch a naraz úplne mi vyrazilo dych, lebo tam stál chlapík, ktorý mal nemeckú uniformu oblečenú. No ja som bola úplne vystrašená. A to bol náš pán lekárnik, ktorý keď prežil v Dachau a prišli tam Američania, to obsadili, im nemali čo obliecť, tak ho obliekli do nemeckej uniformy a tak poslali. Tak prišiel do Piešťan.“

"Ja som išla do školy v Piešťanoch, do prvej ľudovej som išla v siedmich rokoch, lebo mi nevychádzali roky. Prvá sa volala Štátna ľudová škola Piešťany. Potom prešli dva roky, postavila sa škola nová a volala sa Škola Milana Rastislava Štefánika. To už bol Slovenský štát, to už bolo v 41.roku. Keď prišli na to, ja neviem, či úradníci, alebo ministri, že v Škole Milana Rastislava Štefánika nemajú čo hľadať deti pôvodu evanjelického, alebo židovského. Logiku to nemalo, pretože otec Milana Rastislava Štefánika, ako všetci dobre vieme, bol evanjelický kňaz. Lenže bolo to aj obdobie, kedy sa Andrej Hlinka vyslovil, že luteráni, teda evanjelici, sú vred na tele slovenského národa. Tak potom sme sa volali „vredi,“ my sme vredi. Tak sa stalo, že sme putovali potom do jednotriedky - ako na kopaniciach, Piešťany boli vtedy okresné mesto a my sme chodili do jednotriedky, druhá, tretia a štvrtá trieda, lebo vtedy boli štyri triedy ľudovej školy. A mali sme riaditeľa a jednu učiteľku, ktorí boli výborní, takže do gymnázia sme išli bez písomných skúšok, nebolo treba vôbec. A potom som chodila do gymnázia, v Piešťanoch, to bolo osemročné gymnázium s maturitou, a chodila som až do 52. roku, kedy sme mali maturitný rok. A mali sme napred stužkovú, parádnu, potom písomky a po písomkách, týždeň pred tým akademickým týždňom, prišiel náš triedny, ktorý nás mal od prvej triedy, čiže nás poznal všetkých veľmi dobre a prišiel do triedy a povedal nám, že nám musí oznámiť, že asi desať z našej triedy nebude môcť maturovať. Tak sme chceli vedieť, že prečo, no tak on to mal tak napísané, tak tam boli dievčatá a chlapci, ktorí... Jedna bola z veľmi náboženskej rodiny, druhá bola dcéra notára, tretia bola dcéra živnostníka – maliara natierača, a to takto išlo, ja som bola dcéra lekárnika a demokrata, tiež chyba veľká. Paľo Mach, ten mal otca zavretého, to bol minister propagandy vo vláde slovenskej, a ten práve vtedy bol zavretý v Leopoldove. Takže ten tiež nemohol maturovať. Potom bola jedna dcéra, ktorej otec chodil v nemeckej uniforme. Čiže boli sme v jednom vreci úplne všetci.“

„Obyčajný život v piatich režimoch závisí od toho, v akom rodinnom prostredí človek vyrastá a kto ho formuje. Na svet ma privítala polovica Československej republiky. Ešte ale nikto nechcel a vari ani nebral vážne rastúce hrozby nacizmu. V tom čase, 32. rok, to ešte naozaj nikto nebral vážne. Ja som vyrastala v takom prostredí, že alebo som bola u starých rodičov v Pešti, teda narodila som sa v Piešťanoch a tam som mala krásne detstvo, naozaj krásne, alebo som bola v Mikuláši, kde bolo more všetkého príbuzenstva a všetky tetky a ujkovia, každý ma vychovával. A potom som žila ešte v Tatrách, takže ja som zažila toľko dobrého... Tu mám napísané, že: Bolo to tak veľa dobrého, tak hlboko vo mne, akoby mi narástol ochranný krunier do budúcnosti. A to, že som skúsila a zažila veľa rôznych prostredí a aj nefalšovaný život na veľkom gazdovstve na dedine, so všetkou prácou a so všetkým, čo s tým súviselo, ma naučilo prispôsobiť sa okolnostiam, akýmkoľvek. To je moja veľká výhoda. Že či sa robí dobre, alebo sa robí zle, tak ja som všade doma. Ešte som nevedela, ako tieto výhody využijem a pritom už nastávali zmeny... Ja proste beriem tie úžasné veci s veľkou radosťou a tie druhé veci tak, že sa jednoducho nedá meniť a že sú a že človek nejakým spôsobom musí, mal by ich vedieť prežiť.“